Ich bin ein Pressburger. Geboren in Pressburg, mein Vater, mein Gorssvater und viele andere, meine Ahnen, sind in Pressburg geboren, hovorí prievozský Nemec Julius Bruckner. Potom prejde do maďarčiny a napokon sa rozhovorí po slovensky. Je to „starý Prešporák“
nemeckej národnosti, a tí hovorili po nemecky, po maďarsky aj po slovensky. Ale aj Nemci narodení inde na Slovensku či v Čechách.
Niektorí z nich dodnes žijú medzi nami, iní sa po vojne museli vysťahovať do Nemecka či do Rakúska. Napriek tomu Slovensko považujú za svoju vlasť. Tu sa narodili, tu chodili do škôl aj do kostola.
„Nemecká omša bola o ôsmej ráno, na ňu chodila mama. Maďarská nasledovala o deviatej a slovenská o desiatej. My chlapci sme síce chodili do nemeckej školy, ale nechcelo sa nám ráno vstávať, tak sme chodili na slovenskú omšu. Tá bola vždy plná,“ smeje sa.
Veľa vraj z kázne nerozumeli, ale ani im to veľmi neprekážalo. Julius Bruckner je jedným z tridsiatich siedmich Nemcov, ktorí dnes žijú na území Slovenska, Česka a Rakúska a vyspovedalo ich združenie Antikomplex.
Ich videoportréty približujú pocity nemeckej menšiny z predvojnového Českosloslovenska, ktorá tu prežila druhú svetovú vojnu. Krátke interview so slovenskými a s českými Nemcami premietajú na miniplátnach v priestoroch bratislavskej Univerzitnej knižnice alebo sú dostupné na youtube.
Rusov sa nebála
Má 90 rokov a hoci už horšie počuje, energiu by mohla rozdávať. Veselá stará Prešporáčka plynule prechádza zo slovenčiny do nemčiny a naopak. „Narodila som sa 20. júna 1925 v Bratislave ako dcéra známeho vinohradníka. Môj otec Gustav Adolf Hoffmann pochádzal z bratislavskej evanjelickej rodiny.
Moji predkovia tu žili od roku 1711, mám z tohto roku doklady,“ rozpráva čiperná Rosina Hoffmannová Stolárová, ktorá chodila do maďarsko–nemeckej škôlky a ani jeden z týchto jazykov jej nerobil problém. Len slovenčina jej v škole veľmi nešla.
V štvrtej triede dostala na vysvedčení jednotku z nemčiny a zo spevu, no zo slovenčiny štvorku. A tak ju otec poslal na dedinu neďaleko Zvolena k ich slovenskej rodine, aby sa naučila po slovensky. U strýka, dekana na fare v Dobrej Nive strávila vyše mesiaca a domov sa vraj vrátila ako čistá Slovenka.
Otec nadovšetko miloval vinohrady a vykonával aj mestskú funkciu Bergmeistra. Keď za ním prišiel kolega so skvelou ponukou - môže vraj lacno získať krásnu vilu -, otec odmietol. Dobre vedel, že išlo o židovský konfiškát.
Ku koncu vojny, pred príchodom ruského frontu, ich chceli evakuovať, no otec pani Rosiny sa vzoprel: Je starý Prešporák a nikam nejde, lebo nikomu neublížil a ani jemu nikto neublížil. Napokon sa však predsa len rozhodli odísť a koniec vojny ich zastihol v Rakúsku.
„Bol máj, prišli Rusi,“ spomína pani Rosina. Rusov sa nebála, vedela pekne po slovensky, takže jej rozumeli. Príbuzným vstávali vlasy dupkom, keď si šla od ruských vojakov pýtať čaj pre tetu, ktorá dostala dyzentériu. No boli milí, aj „piluly“ jej ponúkli. Pri návrate z Rakúska im vo vlaku skúsenejší dávali rady, aby na hlavnej stanici nevychádzali hlavným vchodom, lebo ich pošlú do tábora.
Liezli teda hore, ponad stanicu, na Jaskov rad. Stál pri nich vraj regiment anjelov strážnych, lebo stretli príbuznú, ktorá ich prichýlila vo svojom dome. Spolu s otcom, mamou a dvoma tetami spávali v maštali s kozou až do začiatku novembra, potom sa už nedalo - prišla zima.
Zachránil ju Žid
Jediný Rosinin majetok tvorili vtedy jedny letné šaty a sandále. Takto oblečená, bez pančúch, stála pod Michalskou bránou a opäť sa na ňu usmialo šťastie, objavila ju slovenská príbuzná od dekana, u ktorého v detstve strávila istý čas na dedine. Príbuzná ju aj s rodinou prichýlila, kým si niečo nájdu. „Mali veľký byt, bola štátna úradníčka.“
Hovoriť na ulici po nemecky bolo riskantné, hneď by ich vzali do lágra a vysťahovali. Kostol bol jediným miestom, kde aj po vojne mohli v Bratislave hovoriť po nemecky. „No keď sme vyšli na ulicu, bol koniec. Ako počuli slovo po nemecky, div nám hlavu nerozbili,“ vraví.
Priezvisko „Hoffmannová“ sa po vojne bála aj nahlas vysloviť.
Jej otec doplatil na to, že nevedel dobre po slovensky. Keď ho raz legitimovali, po dvoch vetách zistili, že je Nemec a skončil v tábore. „Jeden bol v Petržalke, jeden v Trnávke a aj na Patrónke bol tábor pre Nemcov.“ Otcovi nosili do tábora jedlo, inak by bol umrel od hladu.
