BRATISLAVA. Školstvo svoj statočný boj prehralo, na jeho poslednej ceste ho sprevádzali učitelia, študenti aj rodičia. Sprievod približne päťstovky „pozostalých“ okrem symbolickej rakvy niesol aj čierne zástavy a súkna, kahance či vence z kvetov. Za tónov dychovky sa presúval z Hviezdoslavovho námestia cez Michalskú bránu a Obchodnú ulicu na Námestie slobody. Rakvu demonštranti zložili pred Úradom vlády.
Pohrebom sprevádzal herec Robert Roth, ktorý zároveň zastupoval rodičov. Dúfa, že takéto akcie pomôžu zmeniť atmosféru v spoločnosti. „Väčšina ľudí zostáva apatická, kým sa nesiahne na ich peniaze. Toto je však omnoho dôležitejší boj,“ povedal pre SME.
„Dnes tu nepochovávame len školstvo, ale aj všetky dôvody, ktoré ho dostali do tohto stavu. Všetko odstrkovanie, ignorovanie, podvýživovanie,“ hovoril Vladimír Crmoman z Iniciatívy slovenských učiteľov s tým, že za stav školstva môže aj tiché prizeranie sa týmto krivdám. „Tam, kde niečo zomiera, môže začať niečo nové,“ vyslovil nádej na nový štart.
Memento mori
Časť príhovorov bola vo veršoch. „S bolesťou v duši dnes kladieme do hrobu milovanú školu. Umrela na hlúposť, zákernú chorobu tých, čo poplietli si rolu,“ prednášal Jozef Tancer, pedagóg Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. „Smrť školy, nech je výstražným mementom, čo čaká Slovensko pod vládou dementov, kde každý peniazom, moci a zisku sa kojí. Pamätaj na smrť, memento mori.“
„Školstvo 26 rokov čakalo v čakárni na nevyhnutný zákrok, ktorý by ho uzdravil. Namiesto toho, ignorované, s pribúdajúcimi symptómami postupne chradlo, až nás definitívne opustilo,“ povedal Viktor Svetský z Katedy psychológie Univerzity Komenského s tým, že k sľúbenému vyšetreniu nikdy nedošlo.
K procesii s rakvou sa pripojili aj mimobratislavskí učitelia a sympatizanti. „Akcia je sympatická tým, že má svoju tému a malo to silu,“ povedala Darka Šefčík z Košickej iniciatívy učiteľov. „Pocitovo a vizuálne je to veľká vec, určite sa oplatilo vycestovať,“ povedala.
Čo považujete za posledný klinec do rakvy slovenského školstva?
Vladimír Burjan, šéfredaktor časopisu Dobrá škola:
„Za posledný klinec do rakvy slovenského školstva považujem arogantné a nekompetentné reakcie a vyjadrenia vládnych politikov (a im blízkych podnikateľov) na adresu štrajkujúcich učiteľov, ktorých sme boli svedkami v posledných týždňoch. Politici, ktorí dookola omieľajú, že treba zdvihnúť spoločenský status učiteľov, sa k nim sami správali ako k handrám. Počínajúc premiérovou absurdnou výzvou, aby učitelia niečo urobili pre tento štát a končiac trápnym bagatelizovaním štrajku zo strany ministra školstva. Stále opakoval, že štrajkujú iba 2 % škôl, hoci vôbec nešlo o štrajk škôl, ale jednotlivcov, a tých sa zapojilo vyše 15 %. Viaceré verejné vyhlásenia odhalili, že tí, čo riadia tento štát, vôbec nechápu podstatu problémov slovenského školstva. Za všetkých citujme Róberta Fica, ktorý v jednej z televíznych diskusií povedal, že 'nepotrebujeme žiadne reformy, systémové zmeny, koncepcie, musíme na stredných školách pripravovať učňov a študentov tak, aby si našli prácu okamžite u zamestnávateľov'. Vitajte späť v 19. storočí.“
Juraj Hipš, aktivista a riaditeľ neziskovej organizácie Živica:
„Keď ráno deti odchádzajú do školy, už teraz to vyzerá ako pohrebný sprievod. Myslím, že sme školstvo pochovali dávnejšie. Žiaci prejdú bránou školy, upadnú do kómy a začnú žiť po opustení márnice. Často mám dojem, že márnica je lepšie pomenovanie pre školu. Obrovské množstvo žiakov aj rodičov považuje školu za márnenie času. Mnohé školy už rezignovali na to, aby pripravovali deti na život. Ale dobre ich pripravujeme na márnosť. Na druhej strane, aj keď kalamita zničí monokultúrny les, začne tam na mŕtvom dreve vyrastať nový život. Častokrát omnoho životaschopnejší ako bol predtým. Nemali by sme sa teda báť pochovať márnice.“
