K deže, teraz si nič nedobijete, elektrina pôjde až o ôsmej večer,“ oznamuje nám naša hostiteľka Helin, keď sa snažíme zistiť, prečo sa nenabíjajú baterky do fotoaparátu. Je deväť hodín ráno. Aj toto je jeden z dôsledkov sýrskej vojny.
Sme v meste Kámišlí, najväčšom meste na severe Sýrie, kde Kurdi vyhlásili svoju autonómnu oblasť zvanú Rojava. Autonómia je však len veľmi obmedzená.
Jednu štvrtinu mesta majú pod kontrolou armáda a polícia Bašára Asada, a to vrátane letiska, ktoré je vítaným zdrojom príjmov pre Asadov režim. A práve od Asada závisí, kedy a koľko elektriny bude Kámišlí mať. Už viac ako tri roky funguje päť hodín denne. Za ten čas možno dobiť telefóny, pozrieť si televíziu. Ale obed sa už uvariť nedá.
Ľuďom nezostáva nič iné, než variť na plynových bombách. A práve to je ďalší nedostatkový tovar v celej Rojave. Na plyn do bômb sa každé ráno tvoria dlhé rady.
Ak sa vám v ten deň neujde, musíte prísť ďalšie ráno. Nedostatkový je už aj cukor. Aj naň sa stojí v radoch a dokonca je už na prídel.
„Teraz sú to dve kilá na rodinu na mesiac,“ vysvetľuje Helin. Podľa nej je to málo, pretože len do čaju ho priemerná rodina spotrebuje oveľa viac. Navyše jeho cena je teraz desaťkrát vyššia ako pred vojnou. „Teraz stojí kilo skoro dolár, čo je príšerné, keďže priemerný plat je dvesto dolárov,“ dodáva Helin.
Šialená drahota
Od začiatku vojny vzrástli desaťnásobne nielen ceny cukru, ďalších základných potravín, spotrebného tovaru, ale aj liekov.
“Cena plechovky sušeného mlieka pre deti rastie o desať percent každý mesiac.
„
„Cena plechovky sušeného mlieka pre deti rastie zhruba o desať percent každý mesiac. Teraz je to tri a pol dolára za plechovku. To si už môže dovoliť málokto. Väčšinu liekov kupujú po tabletkách, nemajú na celé balenia a liekov je navyše nedostatok. Závisíme od dodávok z Damasku, vozí sa to sem letecky a keď idem do skladu po tovar, zakaždým sa hrozím, o koľko zase budú vyššie ceny,“ vysvetľuje farmaceutka Midyat Mahmoodová vo svojej lekárni v centre mesta.
Život vo vojne, ktorá trvá už päť rokov, je čoraz ťažší. Jedným z dôkazov zlej ekonomickej situácie mnohých rodín je vysoký počet pracujúcich detí.
Tie stretávame všade, v každej dielni, obchodíku, reštaurácii, na stavbách, na čerpacích staniciach, na traktore ...
Sú to vo veľkej väčšine malí chlapci od desať do šestnásť rokov. Jeden z nich nás úplne fascinuje.
Dostali sme defekt a zastavujeme v náhodnom autoservise. Hneď k nám vybiehajú dvaja malí chlapci a pustia sa do práce.
Zručne koleso demontujú, opravia, nasadia, dofúknu ostatné kolesá. Takú zručnosť, rýchlosť a profesionalitu sme dlho nevideli.
„Nechodím do školy, ale sem opravovať autá, pretože si tu zarobím dva doláre denne. Je to moja práca, ale zároveň aj škola, majiteľ ma sem vzal do učenia, až budem veľký, budem automechanikom. Utiekli sme z našej dediny a teraz sme na tom zle,“ hovorí jeden z nich, trinásťročný Mustafa.
Jeho kamarát má štrnásť. Z batohu vyťahujem študentskú pečať. Chlapci žiaria šťastím.
„Čokoládu by som si nikdy kúpiť nemohol, je veľmi drahá.“
Vojna nie je len mužská záležitosť. (zdroj: Lenka Klicperová)
Bojovníčky v Sýrii. (zdroj: Lenka Klicperová)Tí, čo odišli a tí, čo zostali
Na ľudí však dolieha nielen nedostatok tovaru, zlá ekonomická situácia, ale najmä nedostatok nádeje, že sa veci zlepšia. V Kámišlí sme boli v auguste minulého roka a nemôžeme sa zbaviť dojmu, že mesto je teraz viditeľne prázdnejšie.
„Len z Kámišlí už odišla polovica obyvateľov, ďalšie sa na cestu chystajú,“ potvrdzuje nám miestny novinár Ibrahim Issa, keď prechádzame ulicami, kde zostáva mnoho bytov prázdnych. Zatvorené sú aj mnohé obchody či reštaurácie. Väčšina obyvateľov je už v Nemecku.
Popoludní sa stretávame so skupinou ľudí, ktorí sa na svoju cestu do Európy chystajú. Na naše prekvapenie na nás čakajú len ženy a deti.
