Myjavské kopanice majú neopakovateľné čaro. Hoci ležia len čosi vyše hodiny autom z Bratislavy, akoby človek vstúpil do iného sveta. Dva domy v jednej dolinke, zopár ďalších o kilometer vedľa. Každá usadlosť má svoje meno. Spájajú ich cestičky, ktorými sa autobus zo Starej Turej len ťažko prepletá. V Durcovej Doline, kde žije košikár Ján Zeman, sa cesta končí.
Zachovávať tradície v takomto prostredí sa môže zdať úplne prirodzené, inžinier Zeman je však pôvodne zootechnik a takmer tridsať rokov pracuje na železnici. „Už len 243 dní do predčasného dôchodku,“ strihá pomyselný meter v radostnom očakávaní, keď sa bude môcť úplne odovzdať svojej záľube. Košíky popri práci pletie už dvadsaťštyri rokov.
„Dôvod bol prozaický. S manželkou sme si kúpili kravičku a ja som pre ňu zháňal kôš na kŕmenie,“ spomína na začiatky. „Našiel som košikára, ktorý mi kázal, aby som narezal prúty a prišiel sa za ním priučiť. Bolo to presne 6. januára 1992. Tak ma to zaujalo, že odvtedy pletiem.“
Ján Zeman sa košikárstvu venuje dvadsaťštyri rokov. (zdroj: autorka)Udrieť sa nepatrí
V jeho dielničke, bývalej letnej kuchyni, na zemi čaká zo dvadsať košov – hríbakov, kým im dorobí svíbové uchá, teraz však boli najžiadanejšie korbáče. „Od Vianoc ich pletiem, tisícpäťsto putovalo do Spojených štátov, Francúzska a Austrálie. Keby som stihol, aj dvakrát toľko by sa minulo.“ Na Veľkú noc sa uňho schádzajú mladí muži z okolia a spoločne si pletú korbáče.
„Korbáč má byť poriadny, ale udrieť sa nepatrí. Korbáč nie je zbraň, ale symbol. Pošibať len troška, aby sila a zdravie z prútia preniesla na človeka. U nás sa hovorievalo, že žena, ktorá nie je vyšibaná, bude celý rok smrdieť,“ smeje sa. Pri pátraní po pôvode tohto zvyku, ktorý sa iným národom zdá drsný a nezmyselný, narazil na rôzne možnosti.
„Jedni hovoria, že šibanie je pohanský zvyk, druhí, že keď Ježiš na tretí deň vstal z hrobu a ženy, ktoré videli jeho prázdny hrob s odvaleným vchodom, bežali do chrámu a kričali, že vstal z mŕtvych, dozorcovia v chráme ich utišovali a pri tom šľahali korbáčmi.“
Ján Zeman vie o košikárstve toľko, že by o ňom mohol prednášať. Navštívil mnoho košikárov na Slovensku a v Česku, pochodil knižnice, našiel rôzne publikácie aj nepublikované výskumy v Matici slovenskej či Etnografickom ústave SAV. Preštudoval všetko, čo sa dalo objaviť, sám napísal o košikárstve pre ÚĽUV knižku a písal odborný posudok na prvú slovenskú učebnicu košikárstva od Petra Jurigu.
Zo starého kredenca vyťahuje svoje poklady, vzácnu knižku od riaditeľa výskumnej stanice vŕbarskej v Užhorode Josefa Nejedlého Pěstování vrby z roku 1887 či azbukou písanú publikáciu nájdenú kdesi na smetisku s nádhernými obrázkami prúteného nábytku ako z Čechovovho Višňového sadu. Má tam aj luxusné moderné časopisy z Francúzska či zo Švédska, špeciálne len o pletení.
V dielničke pri piecke dorábal svíbové uchá na košíky - hríbáky. Práve sem chodia na Veľkú noc chlapci z okolia pliesť krásne korbáče. (zdroj: autorka)Pletie sa aj z ihličia
Ján Zeman si postupne sadí prútniky z rôznych druhov vŕby, každá sa hodí na niečo iné a spolu vytvárajú krásne kombinácie. Pri dome má práve škôlku žltej „citrónky“. (zdroj: autorka)„Na celom svete sa pletie. Z čohokoľvek, čo je dostupné, aj z ihličia borovice, štiepanej liesky či papierových šúľkov. A pletie sa takmer čokoľvek. Nedávno sme plietli toto prútené kreslo, robili sme to štyria chlapi tri dni, aby sme do najmenších podrobností zachytili celý postup. Plietol som aj nosič na bicykel, lampy do reštaurácie, truhlice, perinák alebo kulisy na folklórne slávnosti, ale mojím cieľom je zachovať tradičné kopaničiarske košikárstvo. Tie koše, čo sa kedysi robili – veľké zemiakové, sečkové, rôzne hríbaky, čerešňáky, slepačie či drobné na zákusky, opletané fľaše, demižóny,“ hovorí Ján Zeman.
Na zachovanie tradícií z 19. storočia využíva komunikačné možnosti storočia dvadsiateho prvého. Všetky svoje vedomosti a skúsenosti zavesil na svoju webovú stránku. Vedie internetové Koš(nov)iny. Všetko je voľne dostupné. Napríklad presný postup na desať druhov korbáčov. „Tradície netreba archaizovať.
Prvotnopospolná spoločnosť nepotrebovala košíky, lebo nič nepestovali a neprenášali. Prvým košikárom je vták, ľudia si všimli, ako si pletie hniezdočko. Keď chceli niečo preniesť, inšpirovali sa ním. Technika okolo nás ide takým tempom, že sa bez nej nedá. Samozrejme, nepletiem internet do košíka, používam ho na to, aby som košikárstvo spropagoval.
Tieto technológie nás poprepájajú so svetom. Keď si dám košík do prekladača, vyhodí mi stránky košikárov po celom svete. Odoberám napríklad krásne videá bratov Korolenkovcov z Ruska.“
Pletenie košov je stále výlučne ručná práca, žiadne stroje na ňu nevyvinuli, no koncom 19. storočia, keď bol najväčší rozmach košikárstva, boli na Slovensku veľké dielne pri Považskej Bystrici, v okolí Bardejova, v Seredi, v Šintave, mali sme dokonca aj košikárske školy, veľká bola v Beluši pri Púchove. Po znárodnení v roku 1948 sa všetko rozpadlo.
Zaujímavý fenomén objavil pán Zeman na Morave v Morkoviciach pri Kroměříži. „Košikári tam pletú už dvesto rokov. Na panstvo vtedy prišiel robiť záhradníka košikár z Úžic, začal ľudí učiť, a tak sa to rozmohlo, že v medzivojnovom období tam plietlo okolo dvetisíc košikárov. Morkovice sú jediná dedina na svete, kde bola kvôli košikárom zavedená železnica. Dokázali denne naložiť vagón košíkov. Keď boli zvozné dni, zvážali celé vozy plné košov. Najväčším odberateľom boli Spojené štáty.“
V Morkoviciach majú dodnes aj brány pletené z prútia. Po revolúcii v roku 1989 sa zvláštne privatizovalo, navyše sa otvoril trh a začali sa dovážať košíky z Poľska a Ukrajiny, neskôr z Číny. „Ich cena bola doslova likvidačná. Ľudia síce potom zistili, že kvalita nie je dobrá, že sú robené narýchlo, na kšeft, dokonca čínske sú natreté lakom, ktorý nie je vhodný na styk s potravinami. Košikárstvo sa však rozbilo.“
Vŕbové plantáže
Od Moravanov si pred rokmi Ján Zeman doniesol aj sadenice prútia. „Koho by to napadlo vŕbu, burinu pestovať?! Ale niekedy za celý deň nájdete vhodné divo rastúce prútie tak na jeden košík.
