Rozália Hancková pochádza z ôsmich detí. Starých rodičov si nepamätá, v dlhom sedliackom dome v Hronských Kľačanoch bývala len s rodičmi a siedmimi súrodencami. Dom mal dve obytné miestnosti, sviatočne zariadenú prednú izbu, ktorá sa využívala na svadby, hody a kary, a zadnú izbu, kde rodina bývala.
Ľudová architektúra v obci Ždiar bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Zrubový dom s farebnými okennými obrubami. 1960. (zdroj: Archív PUSR. Foto: Hilda Fialová)„Spali sme, kde sa dalo,“ spomína s nostalgickým úsmevom. „Mamka s otcom na jednej posteli, tri deti na druhej. Ostatní v komore. Na jednom konci postele dve deti, na druhom tiež dve. Kto sa nezmestil, ľahol si na drevenú rohovú lavicu pri stole.“
Dnes má 81 rokov, je vdova a žije sama v štvorizbovom rodinnom dome postavenom krátko po druhej svetovej vojne.
Jej deti a vnuci už pravdepodobne bývajú v priestranných bytoch s presklenými stenami a kuchyňou spojenou s obývačkou.
Spávajú na manželskom dvojlôžku, ale možno nemajú komoru alebo podpivničený dom, kedysi nevyhnutnú samozrejmosť.
Zariadenie prednej izby v Múzeu liptovskej dediny Pribylina. (zdroj: Liptovské múzeum v Ružomberku)„Ak sa pozrieme na tradičné roľnícke prostredie pred prvou svetovou vojnou, typické preň sú obdĺžnikové domy čelnou stenou orientované do ulice,“ hovorí etnologička Zora Mintalová-Zubercová.
Predná izba mala jedno alebo dve okná do ulice a pôvodne bola jedinou obytnou miestnosťou v dome. Nachádzali sa v nej dve postele, jedna v rohu miestnosti, čelom otočená k oknu, spávali na nej rodičia, druhá umiestnená pozdĺž steny pri dverách určená pre starých rodičov.
Pod postele sa zasúvali malé zasúvacie postieľky pre deti. Dojčatá spávali s rodičmi alebo v plachtičke uviazanej na hrade nad matkou, niekedy v kolíske.
Tri generácie v jednej izbe
„V jednej izbe s rozmerom približne štyrikrát štyri metre žili tri generácie. Starí rodičia, ich zvyčajne najstarší alebo najmladší syn s nevestou a ich deti,“ vysvetľuje etnologička.
„Na severe v horských oblastiach, kde žilo chudobnejšie, prevažne katolícke obyvateľstvo, mala rodina desať, dvanásť, niekedy až štrnásť členov. Na bohatšom juhu zvyčajne menej, v evanjelických a kalvínskych rodinách ženy obyčajne dodržiavali dokonca tradíciu jedného dieťaťa.“
Ak boli v rodine mladomanželia, vyčlenila sa im komora, cez leto sa spávalo aj na povale.
Okná v zrubových domoch boli na konci 19. storočia len malým výrezom medzi dvoma hranolmi s výškou a šírkou asi 30 centimetrov. Neskôr narástli, bežné štvortabličkové okno malo približne 40 x 40 centimetrov.
„Väčšie okno nepotrebovali,“ objasňuje entologička. „Cez zimu nevetrali, naopak, snažili sa, aby sa vzduch v miestnosti držal a nemenil sa, medzery medzi okennými rámami vykladali podlhovastými vankúšmi. V izbe bol príšerný vzduch, no ľudia to nevnímali tak ako dnes. Myslím, že aj toto bolo jedným z dôvodov vysokej úmrtnosti dojčiat. Museli prežiť zimu v nedýchateľnom vzduchu.“
Cez leto trávila rodina spoločný čas najmä posedávaním na lavici na podstení, po druhej svetovej vojne začali vznikať letné kuchyne a rodina jedávala na dvore.
Interiér izby s pecou v archaickom ľudovom obydlí vo Vysokých Tatrách. 30. roky 20. storočia. (zdroj: Archív Pamiatkového úradu SR. Foto: Václav Mencl)Pitvor bol základ
Do domu sa vchádzalo cez pitvor – nevykurovaný vstupný priestor s ohniskom, napravo boli dvere do prednej izby, naľavo do komory. Asi štvrtinu prednej izby zaberala pec na pečenie chleba. Ak sa v medzivojnovom období staval na dedine nový dom, mal o jednu izbu viac. Medzi pitvor a komoru pribudla zadná izba.
„Pitvor bol základom všetkého,“ hovorí 71-ročný Daniel Kalina z Devičian. V otvorenom komíne, do ktorého sa dalo vojsť odspodu rebríkom, sa údili klobásky a slanina, na peci sa hriala voda na dennú spotrebu.
„Rodinný život sa odohrával v zadnej miestnosti, kde sme trávili čas, a v pitvore, kde mama a stará mama varili,“ spomína na detstvo v päťdesiatych rokoch.
