Ako vnímate nové vedenie ministerstva?
„Slušnosť káže vopred neodsudzovať a dať šancu. Je nezdvorilé sa kriticky vymedzovať voči niekomu, kto je v úrade 24 hodín. Je však pravda, že pán Plavčan nie je celkom neznáma osoba, pretože na ministerstve pôsobí už dvadsaťpäť rokov. Dovoľuje to mať istú predstavu o tom, čo od neho možno čakať.“
Je kuriózne, že ešte ani nebol uvedený do funkcie a už sú proti nemu spisované petície.
„To sa nestalo za sedemnásť predošlých ministrov. Svedčí to o tom, že voľba nebola urobená šťastne. Najmä vysokoškolské prostredie, odkiaľ prichádza aj petícia proti nemu, nevníma jeho doterajšie pôsobenie vo funkcii generálneho riaditeľa sekcie vysokých škôl pozitívne. Bol ním osem rokov, a preto je spoluzodpovedný za viaceré zlé veci, ktoré sa diali s vysokými školami. Máme tu problém, že desaťtisíce našich najlepších maturantov utekajú do zahraničia. Ale oni už utekajú niekoľko rokov. Ako riaditeľ sekcie o tom musel vedieť. Robilo sa s tým niečo?“
A aký je nový minister z pohľadu regionálneho školstva?
„Nie je dobré, že bol vymenovaný niekto, kto s regionálnym školstvom nemá takmer žiadne skúsenosti. Nedá sa asi povedať, že o základných a stredných školách nič netuší, iste sedel na mnohých gremiálnych poradách, kde o nich bola reč. Pravdepodobne však s regionálnym školstvom bližšie do kontaktu neprichádzal, čo je v súčasnej situácii problematické.“
Je už tradíciou, že všetci doterajší ministri školstva pochádzali z akademického prostredia.
„Áno, je to tradícia, ale nie veľmi šťastná. Prevažná väčšina agendy ministerstva sa totiž týka regionálnych škôl. Regionálne školstvo je veľké, spotrebúva najviac peňazí, je v ňom najviac ľudí i problémov. Práve preto by bolo oveľa lepšie, keby minister bol expertom na základné a stredné školy. To sa však zrejme tak ľahko nestane. Asi si nevieme predstaviť, že by sa ministrom stal úspešný riaditeľ strednej školy a následne by mal rokovať napríklad s rektorskou konferenciou.“
Nový minister školstva toho veľa nepresadí, myslí si Beblavý Čítajte Nemal by autoritu?
„U nás stále ešte prežíva kastovanie a titulománia, ktoré sme zdedili z Rakúsko-Uhorska. Aj preto je možno rozumnejší model, ktorý majú v Slovinsku, Poľsku či vo Fínsku. Majú dvoch ministrov školstva, jeden má na starosti regionálne školy, druhý vysoké školy, vedu a výskum. Náš minister k tomu všetkému ešte musí aj otvárať štadióny. Pritom vo Fínsku majú dvoch ministrov školstva, ale iba jedno ministerstvo. Neboli by potrebné dve budovy s päťsto zamestnancami, obaja ministri by sa pohodlne zmestili do jednej spoločnej.“
Akí silní sú v súčasnosti štátni tajomníci?
„Aký silný môže byť štátny tajomník, keď aj minister školstva je príliš slabý? Bez ohľadu na to, kto tú funkciu zastáva, u nás je zle nastavená. Minister má v mnohých ohľadoch príliš malé právomoci. Keďže ide o veľké objemy peňazí, mnohé zásadné rozhodnutia robí minister financií. Zároveň je školstvo rozptýlené do viacerých rezortov, máme zdravotnícke školy, poľnohospodárske školy, niektoré školy riadi ministerstvo obrany. Keď minister školstva chce niečo zmeniť na všetkých školách, musí to konzultovať s polovicou vlády. Ďalšia vec sú príliš silné lobistické skupiny. Minister chce niečo presadiť a ZMOS (pozn.: Združenie miest a obcí Slovenska) alebo priemyselné loby povedia nie.“
Pedagogické fakulty údajne produkujú takmer nepoužiteľných ľudí. To môže minister nejako ovplyvniť?
„Minister s tým nevie urobiť takmer nič. Vysoké školy si vydobyli veľkú autonómiu, žiaľ, viaceré ju zneužívajú na to, aby boli nepostihnuteľné za svoju nekvalitu. Možno by bolo riešením, keby minister definoval podmienky, ktoré musí spĺňať absolvent pedagogickej fakulty, aby mohol učiť v školách, za ktoré rezort zodpovedá. Napríklad by mohol požadovať, aby mal uchádzač o prácu učiteľa za sebou aspoň dvesto hodín praxe. Absolventi so šestnástimi hodinami praxe by jednoducho nesplnili podmienky.“
Trápilo by to však študentov pedagogiky, ktorí vôbec neplánujú učiť? Vraj je ich väčšina.
„To je ďalší vážny problém. Každoročne prijímame na pedagogické fakulty tisíce študentov, z ktorých 90 percent nechce ísť učiť a ani sa tým netaja. Študujú preto, že dostanú internát, električenku päť rokov bezstarostného života a papier, s ktorým ich potom zoberú do banky alebo do cestovnej kancelárie. Je to absurdný stav, ich štúdium stojí veľa peňazí, ktoré platíme my všetci. A ani s týmto minister so svojimi nedostatočnými kompetenciami nevie nič urobiť.“
Existuje riešenie?
„Hoci som veľkým zástancom liberálneho školstva a vzdelávania, myslím si, že ak chceme naše školstvo dať do poriadku, musí ministerstvo aspoň dočasne získať niektoré kompetencie, ktoré dnes nemá. Vládne chaos vo financovaní, máme neefektívnu sieť škôl. To všetko by ministerstvo malo mať úplne pod kontrolou. Som si vedomý rizika, že nekompetentný človek s veľkými právomocami môže napáchať veľa zla. Pri súčasnom nastavení riadenia by však potrebné kroky a zmeny nedokázal urobiť ani Komenský. Odrádza to aj niektorých expertov, ktorí dostávajú neoficiálne ponuky na posty vo vedení rezortu. Odmietajú ich aj preto, že pri súčasnom systéme riadenia nevidia šancu zrealizovať potrebné zmeny. Je to celé zabetónované.“
Priority v školstve vznikali narýchlo a povrchne Čítajte Školstvo teda potrebuje človeka z praxe?
„Školstvo predovšetkým potrebuje svieži a inovatívny pohľad, točíme sa v kruhu už celé desaťročia. Bojím sa, že nový minister je príliš nasiaknutý úradníckym spôsobom myslenia a videnia problémov. Nemám proti nemu nič osobne ani ľudsky, ale v komunite ľudí, ktorí sa dlhodobo aktívne pohybujú v regionálnom školstve, ho takmer nikto nepozná. Lepšiu pozíciu by mal niekto, kto bol po celý čas súčasťou diskusií. Ak začne robiť dobré veci a ukáže, že sme sa v ňom mýlili, rád sa mu verejne ospravedlním za túto počiatočnú nedôveru.“
V návrhu programového vyhlásenia sa hovorí o schválení „dlhodobej koncepcie obsahu výchovy a vzdelávania“. Okrem vágnej formulácie ste mali výhrady aj k slovu „obsah“. Prečo?
„Obsah je iba jedna z mnohých zložiek vzdelávania, to len u nás sme ním tradične posadnutí a preceňujeme ho. Vzdelávanie nie je iba o tom, čo učíme, ale aj kto učí, kde učí, koho učí, ako učí a načo učí. Nevidím dôvod, prečo by si mala budúca vláda z celej problematiky vyberať iba obsah. Potrebujeme dlhodobú koncepciu vzdelávania, pretože ak nefungujú tie ostatné veci, je v konečnom dôsledku jedno, ako sme stanovili obsah, keďže deti sa ho aj tak nenaučia. Musíme sa zamerať aj na metodiku, klímu v školách, prístup učiteľov ku žiakom a na ďalšie veci.“
Návrh priorít budúcej vlády obsahoval aj formulku, že „zvýšenie peňazí je podmienené zásadnými vnútornými zmenami systému školstva“. Čo to môže znamenať?
„Pripadá mi to, ako keby vopred plánovali, že peniaze na školstvo nedajú, preto sa vyhýbajú akýmkoľvek konkrétnym záväzkom. Takto budú môcť neskôr tvrdiť, že požadované zásadné vnútorné zmeny nenastali, preto peniaze nedajú. Je to trochu ako otázka, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Je možné najskôr očakávať zásadné zmeny a až potom poskytnúť zvýšené financie? Alebo je to tak, že na uskutočnenie akýchkoľvek zásadnejších zmien sú potrebné peniaze? Osobne som presvedčený, že v súčasnej situácii platí to druhé.“
Opäť sa pripomína štrajkové hnutie učiteľov a pripravujú protesty. Nie je priskoro?
„Mohlo by sa zdať, že je skoro, že od ministra, ktorý si práve prevzal kľúče od kancelárie, nemôžu žiadať veľké zmeny vo financovaní. Môže to vzbudzovať dojem, že učitelia sú príliš nedočkaví, že vláda iba vzniká a ešte nie je s kým rokovať. Učitelia si však uvedomujú, že v týchto dňoch sa tvorí programové vyhlásenie budúcej vlády a chcú zrejme nepriamo ovplyvniť jeho znenie.“
Plavčan sa stretol so zástupcami školstva, rokovali o programovom vyhlásení Čítajte Mal by minister rokovať len s takzvanými oficiálnymi zástupcami školstva alebo by mal prizývať aj novšie iniciatívy, ktoré učiteľov mobilizujú?
„Netreba sa hrať na oficiálnosti. Bolo smiešne, keď premiér argumentoval, že vláda bude rokovať iba s oficiálnymi odbormi. Pán Ondek, ktorý ich vedie, bol svojho času nominantom strany Smer na starostu. Sú tu však aj vážnejšie dôvody: každá z organizácií, iniciatív či neziskoviek pôsobiacich vo vzdelávaní vidí školstvo z inej perspektívy a obhajuje inú skupinu osôb a záujmov. Agendou odborárov by mali byť pracovnoprávne vzťahy zamestnancov. Je to legitímne, niekto to riešiť musí. Aktérmi vzdelávania sú však nielen učitelia, ale aj žiaci či rodičia. Máme tu aj mimoškolské vzdelávanie, mnohé neziskové organizácie roky vyvíjajú a odskúšavajú rôzne inovatívne prístupy k práci s mladými ľuďmi. Minister by preto mal komunikovať s každým, kto sa vzdelávaním dlhodobo systematicky zaoberá, komu na ňom záleží a má za sebou pozitívne výsledky.“
Zaujímavým fenoménom je, že súkromné školy, ktoré sa často snažia o inovatívnejší prístup, bývajú tŕňom v oku verejnosti aj štátnych škôl.
„Mieša sa tu ideológia s obyčajnou závisťou. Slovo 'súkromný' je na Slovensku nepekným slovom, ktoré ľuďom evokuje súkromné firmy, peniaze a podnikanie. Pritom mnohé zo súkromných škôl fungujú ako neziskovky. Mali by sa radšej volať 'neštátne' alebo 'nezávislé'. Druhá vec je pohľad na normatív. Mali by sme sa naň pozerať ako na nejakú poukážku či študijné štipendium, ktorú dáva štát bez rozdielu každému dieťaťu. Je na dieťati či na jeho rodičovi, či s touto poukážkou pôjde do štátnej, alebo do súkromnej školy. Peniaze síce putujú na účet zriaďovateľa, sú však určené pre konkrétne dieťa. Súkromné školy nijako nezvyšujú štátne výdavky na vzdelávanie. Keby zajtra naraz zanikli všetky súkromné školy, štát neušetrí ani euro, deti by sa iba presunuli do štátnych škôl a štát by to nestálo menej, skôr naopak.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
