Vo dvoroch rástli jablká veľké ako melóny. Povedali nám, že ich môžeme jesť, stačí olúpať šupku a vyhodiť jadierka, ale ja som sa ich ani nedotkol, spomína 56-ročný Sergej Rezničenko.
Dva a pol mesiaca pomáhal likvidovať následky havárie v jadrovej elektrárni Černobyľ. Videl mladých vojakov, ktorí jedli všetko. Višne, jablká, slivky. Hneval sa na nich, oni však rezignovane krčili ramenami, vraj už na tom nezáleží. Boli nasadení od prvého dňa a vedeli, čo to znamená.
On sám sa stal krátko po návrate zo zamorenej oblasti invalidom, trpel silnými bolesťami a sovietski lekári, ktorí mali zakázané o chorobe z ožiarenia hovoriť, mu nevedeli pomôcť.
V roku 1991 sa v rámci presídľovania rodín postihnutých černobyľskou tragédiou presťahoval na Slovensko. Možnosť vrátiť sa domov využilo vtedy podľa správy Ústavu etnológie SAV takmer dvetisíc osôb žijúcich na západnej Ukrajine, hlavne v mestách Luck a Rovno.
„Jediným kritériom pri presídľovaní bolo, či má rodina slovenské korene, nebol medzi nimi ani jeden likvidátor či človek s chorobou z ožiarenia,“ spomína manželka Zlatica Rezničenko, ktorá má slovensko-ruský pôvod.
„Bolo to krátko po rozpade Sovietskeho zväzu, všade vládol chaos, nedostatok liekov a potravín, ľudia chceli ísť do lepšieho. Okrem toho išlo hlavne o slovenské rodiny, ktoré sa na Ukrajinu dostali nie úplne dobrovoľne krátko po druhej svetovej vojne,“ vysvetľuje.
Ukrajinec Sergej Rezničenko (56) žije na Slovensku od roku 1991. (zdroj: SME - Ján Krošlák)Rýchlo preč
Ona sama sa rozhodla zo dňa na deň, po návšteve obvodnej lekárky, ktorá jej radila, čo najskôr odísť z Ukrajiny, ak chce, aby jej muž ostal nažive.
Najstaršieho syna posadila na vlak, chorého manžela a troch mladších synov do moskviča, pripojila prívesný vozík s kuframi a vybrala sa tisícšesťsto kilometrov do Handlovej, kde žil jej brat. Poskytol jej ubytovanie a pomohol kúpiť družstevný byt.
Keď ich potom navštívili slovenskí úradníci, už len skonštatovali: Pani Rezničenko, vy ubytovanie máte, vaše deti rozprávajú po slovensky, nepotrebujete ani učiteľov, je o vás postarané.
„Namietala som, že ostatní presídlenci dostali od štátu príspevok na bývanie, niektorí dokonca byty zadarmo, na čo povedali, že peniaze sa už minuli a my sme z Charkova, z východu Ukrajiny, a oni presídľovali západ,“ hovorí pani Zlatica.
Problémy nastali aj pri schvaľovaní invalidného dôchodku, ktorý jej muž dostával na Ukrajine, úrady nechceli pripustiť ani to, že dvaja mladší synovia narodení po černobyľskej tragédii majú zdravotné problémy.
