Text pôvodne vyšiel v magazíne Trend.
Viacerí politickí komentátori a publicisti sa pri hodnotení programového vyhlásenia tretej vlády Roberta Fica zhodli v názore, že tak ako obvykle aj tentoraz sa význam prijatého dokumentu preceňuje.
Okrem toho, že je zbytočne dlhý, lebo „väčšinu odsekov aj naďalej vypĺňa tupý výpočet činností, ktorými sa chcú ministerstvá zaoberať“, kritizovali vyhlásenie aj za to, že mu chýba „celostná vízia, jednotiaca predstava stavu, do akého by štát chceli dostať“.
Ďalší pridali aj upozornenia, že programové vyhlásenie nie je skutočný „cestovný poriadok“, ba ani „rukoväť“ vlády, ale iba náčrt možností, ktoré zosumarizovala v sedemdesiatstranovom texte.
Čo je a čo má byť
Aj keď tieto a podobné kritické vyjadrenia majú svoje opodstatnenie, dôležité je, že programové vyhlásenie vládnych strán (Smeru-SD, SNS, Mosta-Híd a Siete) spĺňa základnú požiadavku, pre ktorú je tento inštitút v ústavnom poriadku republiky. Jeho prijatím si vláda vytvorila základný referenčný rámec, v ktorom bude pôsobiť, a verejnosti ním poskytla základné hľadisko, z ktorého má vládu posudzovať a hodnotiť.
Nik nemôže od koaličných strán žiadať, aby plnili programové ciele, ktoré pred voľbami presadzovali strany, čo sa ocitli v opozícii. Zato všetci občania, bez ohľadu na to, či vládne strany volili alebo nie, majú právo posudzovať koalíciu podľa toho, či bude – a do akej miery – napĺňať svoj vlastný program.
Inými slovami, programovým vyhlásením vláda povedala verejnosti, čo má byť. Pretože ide o jej vlastný program, voličom poskytla hľadisko, z ktorého majú posudzovať to, čo je a čo bude – vládnu aktivitu i jej výsledky.
