Jeho debut Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol (2009) zožal úspech na celom svete. V týchto dňoch sa o priazeň čitateľov uchádza tretí román Zabijak Anders a jeho priatelia (a sem-tam nejaký nepriateľ). „Nie som dokonalý, ale som na seba hrdý,“ hovorí v rozhovore pre SME švédsky spisovateľ Jonas Jonasson.
Hlavnými hrdinami vašich románov sú neštandardné postavy – storočný starček, analfabetka, ktorá vie skvele počítať, zabijak a vyhnaná mníška. S týmito neštandardnými postavami sa logicky spája neštandardné vnímanie spoločnosti a neštandardné činy, čo je predpokladom situačného a verbálneho humoru. Máte skôr vymyslené postavy alebo príbeh?
„Žurnalistika je niekedy kritizovaná za to, že je veľmi negativistická. Problém so žurnalistikou však je, že dobré správy nie sú natoľko zaujímavé. Preto ako spisovateľ som schopný viac vyťažiť z učiteľa autoškoly, ktorý nevie šoférovať auto, alebo z ekonóma, ktorý nevie počítať – alebo z kňaza, ktorý neverí v Boha. Môžete si však byť istý, že takéto postavy v skutočnom živote existujú, jednoducho si ich nájdem a prispôsobím si ich svojmu posolstvu o ľudstve.“
S týmito neštandardnými postavami súčasne vzniká riziko vzniku priveľmi skreslenej reality, prekročenia hranice „uveriteľného“. Nebola z tohto pohľadu pre vás postava storočného starčeka priveľmi riziková?
„Povedal by som, že nikto, kto neverí vo vierohodnosť mojich postáv, nepozná reálny život. Takému človeku radím, aby vyliezol zo svojho vlastného okna, aby objavil význam všetkého skôr, ako bude neskoro. Osoby, ktoré reálne poznám, sú napríklad chovateľ kurčiat, vlastník motokárovej dráhy, skladateľ klasickej hudby, pomocník v múzeu, hypnotizér, tréner džuda, inžinier ekonómie... a ešte niekto, na koho som zabudol… Verili by ste takej postave v mojom románe? Nie, neverili. Zhromažďoval som čudné osoby zo skutočného života, čudné udalosti zo skutočného života po celý svoj život. Nosím ich vo svojej hlave a vážim si ich. Vo svojich románoch ich však musím zobraziť ako menej odlišných, aby boli autentickejší. Odrátajte 25 percent zo skutočných ľudí a výsledkom sú moje postavy – všetky založené na mojom čírom autentickom záujme o ľudstvo, akí sme a prečo sme takí, akí sme. V Latinskej Amerike vznikol magický realizmus. A len tak mi napadlo: Nie som predstaviteľom „tragického realizmu“? Možno, ale nikdy neprijmem slová kritika, ktorý tvrdí, že moje postavy nie sú uveriteľné.“
Film o starčekovi bol rovnako ako kniha mimoriadne úspešný – ako ste spokojný s filmovou podobou vášho románu?
