Informácia o tom, že príde do Prahy, sa svetom šírila rýchlejšie, ako by si sám Coelho pomyslel. Pár dní pred príletom na svojom twitteri zverejnil informáciu, že v Prahe túži stretnúť tajomného maliara z minulosti.
Okrem toho bol dôvod jeho návštevy čisto súkromný. V Lobkowiczovom paláci, jedinom súkromnom objekte Pražského hradu, zorganizoval svoju každoročnú oslavu života a všetkého, čo mu v ňom bolo dopriate, pri príležitosti sviatku svätého Jozefa.
Štýlový Brazílčan
Paulo Coelho pôsobil nenápadne, ale šum okolo neho napovedal, že nejde len tak o nejakého návštevníka Prahy, ktorá je, mimochodom, na jar naozaj čarovná.
Priletel súkromným lietadlom, ubytoval sa v najluxusnejšom pražskom hoteli Mandarin Oriental, popíjal absint – presne tak, ako sa to má, po Prahe sa prechádzal v spoločnosti svojich priateľov všetkých možných rás a národností a na tlačovke odmietol tlmočenie do češtiny – vraj ho to brzdí v myšlienkach a dnes už každý rozumie po anglicky.
Stále zdôrazňoval, že neprišiel do Prahy promovať svoje knihy, robiť biznis či stretávať sa s čitateľmi, ale oslavovať život a splniť si zopár prianí, pretože práve Praha bola v jeho spisovateľskej kariére signifikantným miestom...
Splnené želania
Prvé bolo, aby našiel tajomného maliara, ktorého stretol pred 34 rokmi v pražskej Zlatej uličke. Umelec Coelha inšpiroval k tomu, aby robil všetko s plným nasadením a otvoreným srdcom. „Bola nedeľa ráno, keď sme spolu s manželkou v Zlatej uličke alchymistov zbadali osamelého umelca. Boli sme tam sami a Praha bola vtedy komunistickým mestom, nie touto krásnou baštou slobody. Rozhodol som sa kúpiť jednu z jeho kresieb. Od nadšenia mi zadarmo portrétoval ženu.“
Coelho však priznal, že maliara nenašiel a je mu to dodnes ľúto, ale neprestane oslavovať život. „Viete, priatelia a sloboda sú najdôležitejšie, čo v živote máme. Musíme si to vážiť a oslavovať.“ Druhé prianie sa mu splnilo, keď Pražské Jezuliatko v Kostole Panny Márie Víťaznej obliekli na jeho počesť do kabátika, ktorý ručne vyrobila jeho svokra.
„Znamená to pre mňa veľmi veľa, pretože práve v Prahe som si pred 34 rokmi želal, aby som sa stal spisovateľom. Pražské Jezuliatko som poprosil o pomoc.“
