Jeden z internetových knižných obchodov posiela čitateľom obrázkovú hádanku, maľovanku. Hráme sa na „uhádni, ktoré knihy sme nakreslili“. Kto odhalí všetky inotaje, je frajer.
Niečo podobné pácha na svojom čitateľovi aj Marisha Pessl. Na 470 stranách svojej prvotiny ho zavalí hromadou alúzií, odkazov na knihy, filmy, obrazy, encyklopédie, zborníky. Výzvu na vedomostný súboj prijme len kovaný knihomoľ, podobne snobskej nátury, akú má mladá autorka. Hrebeň medzi zuby, naštartovať a hurá na cestu odsekmi, robiť si čiarky v dvoch stĺpcoch:
1.) toto som pochopil, prečítal, videl, som kráľ!
2.) toto som nepochopil, neprečítal, nevidel, dofrasa!
Autorkin postup baví, ale aj irituje. Môžeme sa síce takto cez stránky potľapkávať po virtuálnom pleci, akí sme sčítaní, veď jednotlivé kapitoly nesú názvy klasických románov či shakespearovských diel, ale niekedy všetky tie zátvorky s odkazmi na citované diela otravujú. Aké je potom zdesenie a hnev, keď nešťastný čitateľ zistí, že hromada odkazov sú číročisté fabulácie, že sa spisovateľka len tak trocha zabávala, že nejde o humorné náhody, ale jej vlastné vtipy, ktoré sa ako literárne odkazy len tvária. Koho ťahá za ponožku táto potvora?
Veľký román do tridsiatky
Vybrané okruhy z mechaniky pohrôm vytvorila autorka, ktorá mala zrejme v hlave častý sen mladých literárnych delikventov, do tridsiatky vydať veľký americký román. Pod 400 strán vlak nejde. Nebola našťastie jediná, kto knihe veril, pretože vydavateľ vyklopil šesťcifernú zálohu za prvotinu. To je vec taká nevídaná, takže zlé jazyky hneď začali tvrdiť, že je to len preto, lebo je Marisha Pessl pekná. Pri čítaní na tom iste nezáleží. Pre autorkine vlasy kniha rozruch nevyvolá, nedostane sa medzi top desať kníh The New York Times Book Review.
