Šesť mesiacov pomáhala utečencom na srbsko-chorvátskych hraniciach, mieste, ktoré prirovnáva k vojnovej zóne, kde sú vypäté situácie a často sa nedá na nikoho spoľahnúť. „Nie je to pre každého. Dobrovoľník si najprv musí ujasniť, prečo to chce robiť. Či ide niečo dokázať sám sebe, alebo pomôcť iným,“ tvrdí humanitárna pracovníčka MICHAELA GULDÁNOVÁ.
Aká bola motivácia ľudí, ktorí prichádzali pomáhať utečencom na hraničný priechod Berkasovo-Babská a neskôr do tábora pri moteli v Adaševci?
Asi dve tretiny z nich mali čisto altruistické pohnútky, nechceli sledovať utečeneckú krízu z tepla domova, ale ísť a pomôcť tam, kde treba. Boli to najmä mladí ľudia, buď študujúci, alebo už pracujúci. Ďalšia skupina bola neutrálna, tvrdili, že sa im nepozdáva to, čo počujú z médií a chcú si to overiť. Na vlastné oči vidieť, aká je reálna situácia na hraniciach.
Boli aj iné pohnútky?
Ešte bola medzi dobrovoľníkmi tretia skupina. To boli ľudia veľmi skeptickí k nášmu pôsobeniu. Prichádzali s predsudkami, skôr negatívne naladení voči ľuďom na úteku. Tiež si prišli potvrdiť alebo vyvrátiť svoj názor. Mňa osobne prekvapili dobrovoľníci a bolo ich pomerne veľa, najmä z Česka, ktorí hovorili, že prišli preto, lebo nesúhlasia s tým, čo hlása ich politická scéna. Po voľbách som to počula aj od Slovákov. Vraj nechcú iba protestovať a podpisovať petície, ale ísť priamo do terénu a fungovať tam, kde je to potrebné.
S dobrovoľníkmi v Srbsku. (zdroj: archív M.G.)Týždeň alebo dva sa dá vydržať, ale šesť mesiacov, to je asi náročné?
Komfort nie je problém, skôr psychika. Po dvoch mesiacoch som sa presťahovala z dobrovoľníckeho domu, nedalo sa to už vydržať. Spávalo tam veľa ľudí, ste bez akéhokoľvek súkromia a 24 hodín denne v tej istej téme, z ktorej nemôžete vyjsť. Mimochodom, to je problém, ktorý rieši mnoho dobrovoľníkov po návrate z misie. Ostávajú v téme, veľmi ťažko sa im integruje. Ak by ste napríklad robili s HIV pozitívnymi deťmi, vrátite sa na Slovensko a s týmto problémom sa tu nikde nestretávate. Ak ste však pracovali s ľuďmi na úteku, prídete domov a téma utečencov sa tu každý deň pretriasa v médiách. Najmä pred voľbami sa mi ozývalo veľa dobrovoľníkov, ktorí sa vrátili domov a pýtali si kontakt na psychoterapeuta.
Sotva týždenná práca s utečencami ich tak zasiahla?
Viem, že to pôsobí čudne. Ale ten týždeň sa vám zdá oveľa dlhší. Najprv som si aj ja myslela, že to preháňame, keď im hovoríme, že k dispozícii je aj psychoterapeutická pomoc. Som vyštudovaná sociálna pracovníčka a psychoterapeutka, obávala som sa, či to nie je z mojej strany profesionálna deformácia, ale časom sa nám potvrdilo, že mnohí dobrovoľníci naozaj potrebujú po návrate profesionálnu pomoc.
S dobrovoľníkmi v Srbsku. (zdroj: archív M.G.)Čo sa tu s človekom stane?
