Článok vyšiel v časopise Trend.
Ján Počiatek sa pred troma týždňami vzdal poslaneckého mandátu a v politike skončil. Bol v nej o štyri roky dlhšie, ako sám chcel byť, a osem rokov dlhšie, ako byť mal. Lebo jeho čas na odchod sa naplnil už v roku 2008.
Keby na Slovensku fungovali elementárne pravidlá politickej zodpovednosti, tak by mu už vtedy musel premiér alebo parlament ukázať červenú kartu. Príbeh J. Počiatka ukazuje, akú úspešnú politickú kariéru možno mať z dôvodov, ktoré sú zjavne mimopolitické.
„Počka“ prehovoril „Kali“
Keď sa v roku 2006 stal ministrom financií v prvej vláde Roberta Fica, dostal otázku, čo zabezpečeného človeka, ako je on, vlastne priviedlo do politiky. Odpovedal, že jeho práca a život boli doteraz zaujímavé, ale až príliš pohodlné: „Vo veku 35 rokov je podľa mňa priskoro na poloaktívnu penziu.“ Zjavne chcel vyvolať dojem, že účasť vo vláde berie iba ako osobnú výzvu a možnosť osobnostnej sebarealizácie.
V tom čase dával najavo, že nie je ministrom preto, aby zbohatol, lebo bohatý už je. Členstvo vo vláde nepovažoval za dôvod, aby zmenil osobný lifestyle: aj ako člen kabinetu chodieval na predsezónne módne nákupy do Milána, na výlety „s celou partičkou“ kamarátov do Las Vegas, absolvoval štyri dovolenky za rok a viedol intenzívny spoločenský život v štýle Smotánky. Mal to byť nielen prejav jeho životného štýlu, ale aj manifestácia osobnej nezávislosti – od premiéra, vlády i zastávanej funkcie.
