Minulý rok sme priniesli rozhovor so slovenským horolezcom Vladimírom Štrbom, ktorý sa pokúšal zdolať Mount Everest. Rozhovor sme vzhľadom na nešťastnú správu odomkli.
Bolo treba cúvnuť. Kopec tu bude aj o sto rokov, hovorí v rozhovore pre SME horolezec Vlado Štrba dva dni po návrate z Everestu.
Kde nastal problém?
„Ono sa to ani nepokazilo, bola to tak trošku smola, pretože celý výstup prebiehal, ako sme si to predstavovali. V nedeľu sme normálne osem dní čakali na zlepšenie počasia v base campe. Čakali sme na vietor, ktorý je slabší ako 30 km za hodinu. Začalo sa to všetko v sobotu ráno. O tretej sme vyrazili, až sme sa postupne dostali na úroveň druhého tábora. Do samotnej cesty sme nastúpili v pondelok ráno. Plánovali sme prvý bivak v úrovni 7300 metrov.“
Podľa informácií vás tam zachytila lavína?
„Brodili sme sa po kolená až stehná v prachovom snehu. Napriek tomu sme stúpali hore. Náhle sa však na nás zosypala veľká, respektíve skôr stredne veľká prachová lavína. Všade okolo nás bol zrazu veľký mrak prachového snehu.“
Slovákov na Evereste zasiahla lavína, záchranári sú už pri nich Čítajte To vás vo výstupe zastavilo?
„Lavínu sme ustáli, podarilo sa nám vydržať. Normálne sme pokračovali ďalšie tri hodiny smerom hore. Terén sa však stal ešte viac lavinóznejší. Dostali sme sa až na úroveň 4. britského tábora. Oni tam v čase ich výstupu navláčili päť veľkých hliníkových plošín, na ktorých mali rozložené stany. A tie plošiny tam stále boli, tak sme si tam rozložili bivak.“
Informácie však hovorili, že Zolo Pál sa počas lavíny zranil.
„Nie, lavínu sme prečkali. V bivaku vo štvrtej ceste sme normálne varili jedli a pripravovali sa ďalej. Zolo sa ale zrazu začal sťažovať, že sa mu zhoršuje zrak. Zrejme tie prachové kryštáliky snehu a ľadu z lavíny mu zranili oči. Museli sme to začať riešiť.“
Vyzerá to, ako relatívne bezproblémová situácia. Správy, ktoré sa dostali na Slovensko, zneli dramatickejšie.
„Nekonal sa žiadny stres, žiadna panika. Len sme si zrazu uvedomili, že sa kopec nekoná. Kamarát a jeho zdravie je dôležitejšie.“
Vtedy ste si zavolali pomoc?
„Rozhodli sme sa, že si zavoláme vrtuľník. Viete, ale boli sme vo výške nad 7000 metrov a tam hocijaký vrtuľník nevyletí. Mali sme so sebou satelitný mobilný telefón, ale viete ako to chodí. Ste v treťom svete. Odoslali sme SMS a v základnom tábore ju dostali až o tri hodiny, alebo sa stalo, že odosielanie zlyhalo.“
Vrtuľník ale napokon neprišiel...
„V bivaku sme prečkali noc a celý ďalší deň sme boli v tom, že príde vrtuľník a čakali sme ho. Z problematickej komunikácie vyplynulo, že za nami posielajú štvoricu šerpov. My sme to moc nechápali, nevedeli sme, kde je problém. Mysleli sme si, že vrtuľník priletí, naberie nás na naviják a odletí preč. Aj kvôli problémom s komunikáciou sme sa až poobede dozvedeli, že Nepálčania nemajú vrtuľník, ktorý by sa dostal tak vysoko, maximálne do výšky druhého tábora vo výške 6500 metrov. A tak sme začali zostupovať sami.“
Horolezec: Boningtonova cesta je len pre svetovú špičku Čítajte Vy ste boli v stave, aby ste sami zostúpili?
„Jasné, neboli sme zranení, Zolo mal iba problémy so zrakom. Normálne sme zliezli tých 700 výškových metrov, ktoré sme deň pred tým vyliezli. Dostali sme sa na normálku, teda základnú výstupovú trasu na Everest. A tam medzi tretím a druhým táborom na normálke sme sa stretli so šerpami. Dali nám nejaké tekutiny, kávu a odprevadili nás do druhého tábora. Sú niečo ako obdoba našej horskej služby. V druhom tábore sme prespali a ďalší deň nás zobral vrtuľník do Káthmandú.“
Prečo ste sa vlastne rozhodli pre takúto náročnú cestu?
„Kto má hory rád, tak na ne rád chodieva. Táto cesta ma lákala od vysokej školy.“
Ako dlho trvá príprava na takýto projekt?
„Pripravovali sme sa na ňu 2,5 roka, všetko sme tomu podriadili. Zolo dal výpoveď v robote, kto vám dá len tak tri mesiace dovolenky, aby ste mohli ísť do Himalájí. Ja mám rodinu a trištvrte roka som nič nezarobil. Ale boli sme vynikajúco aklimatizovaní. Dva mesiace sme boli vo výškach nad 4000 metrov. Plánovali sme výstup alpským štýlom, bez šerpov, bez kyslíku. A všetko fungovalo, až kým neprišla tá lavína. Ale potom treba cúvnuť. Kopec tu bude aj o sto rokov.“
Slováci patrili v Himalájach medzi priekopníkov, platili životmi Čítajte Skúsite to ešte v budúcnosti?
„Takáto expedícia je veľmi náročná. Nás stála bezmála 80-tisíc eur a väčšina z toho sú naše súkromné prostriedky. Malú časť sme získali od sponzorov. A časť od ľudí, ktorým sme za to vďační. Ale nemám nejaké zásadné méty. Môžem ísť len do Karpát na Vysokú.“
Takže nemáte nejaké plány do budúcna?
„Hlavné je, aby mal Zolo v poriadku oči. Akurát ho čakám, kým sa vráti z nemocnice, ale vravel že sa mu to už lepší.“
Nemali ste predsa len strach, aj pred cestou, aj počas výstupu? Uvedomovali ste si to riziko?
„Ja mám rodinu a nepôjdem do nejakého veľkého rizika. Do hôr sa nechodí umierať, ale zbierať zážitky a fotiť fotky, aby ste o nich mohli potom rozprávať a ukazovať ich kamarátom doma.“
Výstup na Everest: Biznis za milióny, riziko aj trofej pre lezcov Čítajte
