Aj to prispelo k jeho rozhodnutiu zostať na Slovensku napriek dobre rozbehnutej kariére v zahraničí. Analytik MARTIN SMATANA z Inštitútu zdravotnej politiky na ministerstve zdravotníctva hovorí, že bez presných dát, čísel a ich správnej interpretácie sa kvalitnejších služieb v zdravotníctve nedočkáme.
V sedemnástich rokoch ste začali študovať na Univerzite v Oxforde. O štúdiu na Slovensku ste ani neuvažovali?
„Podal som si prihlášku aj na niekoľko fakúlt Ekonomickej univerzity, ale keď som už mal ponuku z Oxfordu, kam som sa hlásil rok vopred, nemal som dôvod zostávať doma. Ale každú sobotu som v Bratislave chodil na prípravné stretnutia – a to je aj dôvod, prečo som sa o to viac snažil dostať do Anglicka.
Tunajšie stretnutia prebiehali v aule, kde bolo 250 študentov a nejaký profesor nám deväť hodín diktoval svoje poznámky. To je spôsob, akým sa učilo za Márie Terézie. V Anglicku to funguje úplne inak. Sú tam semináre, na ktorých sme boli traja študenti, profesor a debatovali sme o problematike.“
Už na strednej vás lákalo analyzovať čísla?
„Vôbec nie. Ja sa ani nepokladám za dobrého analytika. Naopak, pokladám sa v najlepšom prípade za priemerného.“
Máte za sebou viaceré projekty pre zahraničné inštitúty, napríklad pre Svetová zdravotnícku organizáciu WHO či pre anglický Národný inštitút zdravotnej starostlivosti. Aj tak sa považujete za priemerného?
„Áno, lebo poznám tých fakt dobrých analytikov. Sedíte s nimi na prvom stretnutí a vidíte, že sú lepší, rýchlejší, efektívnejší, hneď riešia pointu. Nemôžem povedať, že by to bolo skúsenosťami, lebo niektorí boli ešte mladší ako ja. Bude to asi kombinácia predispozícií a nejakého spôsobu uvažovania. Ja mám skôr schopnosť interpretácie informácií z rozličných kontextov.“
Prečo ste sa rozhodli nakoniec vrátiť na Slovensko?
„Počas štúdia sme ani nevideli denné svetlo, fungovali sme tam nonstop 90 hodín týždenne. Niekto, kto mohol cestovať, hovorí, aké je Anglicko krásne, no ja som z neho nič nevidel. Nemal som tam ani nejaké hlbšie väzby okrem kamarátov a pracovných kontaktov.
Úplným koncom boli pre mňa olympijské hry pred štyrmi rokmi. V Londýne bolo vtedy najsuchšie leto za posledných 50 rokov, v jednom v kuse všetko prestavovali, každý deň v metre hlásili nejakú bombu, alebo že tam niekoho zabili. Pre tie prestavby som rok dochádzal do práce hodinu a štyridsať minút.“
