Rozhovor s Katarínou Kerekešovou, režisérkou, animátorkou a spoluautorkou najúspešnejšieho detského projektu posledných rokov Mimi a Líza, vznikal virtuálne, písali sme si po nociach. Rýchlosť, praktickosť, dynamika dneška to umožňuje. Ale keď sa Mimi a Líza dostala do postele mojej dcéry, tak celý ten digitálny svet dostal frčku do nosa. Ideme čítať knihu o tých dvoch dievčatkách, ktoré sa ničoho neboja.
Rozprávky vnímame ako symbol čohosi, čo k nám prichádza od predchádzajúcich pokolení. A tie nové sú akoby variáciou na staré príbehy. Prečo ste sa rozhodli stať rozprávačkou rozprávok?
"Vlastne sa ani rozprávačkou necítim. To je asi príliš vzletné. Rozprávky prišli akosi prirodzene. Bol tu niekto, kto ich rád počúval, myslím tým moje deti. Spolužitie rodičov a detí je neustálym procesom, vzťahom premien. Čas rozprávok asi vo mne niečo naštartoval, veľa naučil aj mňa ako rodiča. Príbehy sú súčasťou pokolení, či už tie rozprávkové, alebo jednoducho tie rodinné. Hneď od začiatku ich naše deti potrebujú, pomáhajú im postaviť svet okolo seba. Učia ich veľmi jednoducho chápať princípy morálky, vytvárajú vzťahy aj s tými, ktorí tu už nie sú.“
Rozprávky o kamarátstve slepého dievčatka, ktoré ukáže nový svet vidiacej kamarátke, sú nesmierne krehkým rozprávaním o porozumení a inakosti. Kde sa vo vás objavil ten nápad?
„Na začiatku bolo len jedno dievčatko s navždy zatvorenými očami. Môj manžel je režisérom dokumentárnych filmov a plánoval robiť film o levočskej škole pre zrakovo postihnuté deti. Tak sa ku mne dostali kroniky zo školy. Bola v nich zmienka o návšteve nevidomých detí na výstave ovocia. Ony jediné mali dovolené dotýkať sa vystavených exponátov. Predstavila som si tú situáciu a zrazu som medzi deťmi uvidela to malé dievčatko s navždy zatvorenými očami. So všetkou jej výnimočnosťou a eleganciou. Začala som o nej rozprávať dcéram. Viac rezonovala u tej mladšej, ktorá mala vtedy tak 4 - 5 rokov. Veľmi ju zaujímalo, ako vníma svet dieťa, ktoré nevidí.“
Jedna vec je rozprávanie, ale druhá je čosi, čo je akoby oxymoron: ako zviditeľniť svet nevidomého?
„Zobrazenie sveta za zavretými očami bolo veľkou výzvou práve pre animovaný film. Práve ten mohol priblížiť všetko, čo som nedokázala dostať do slov. Oslovila som Katku Molákovú, scenáristku, aby mi s príbehmi pomohla. Práve Katka prišla s nápadom priviesť do príbehu ešte Lízu, spontánnu, odvážnu a trocha neposlušnú. Líza sa stala spúšťačom dobrodružstva. Nositeľkou chýb, ktoré my všetci máme. V konečnom dôsledku sme si uvedomili, že tie dve dievčatá sú tak trocha polarity každej osobnosti. Trocha hĺbavej a introvertnej, ale aj tej otvorenej a divokej. To, že sa obe dievčatá dopĺňajú a rozumejú si, je prirodzené práve pre ich inakosť.“
Ich vzájomná rozdielnosť im pomáha prekonávať nielen vlastné limity, ale obracať aj druhých na dobré. Vnímate rozdielnosť ako ten najlepší princíp na budovanie lepšieho sveta?
„Deti sa spočiatku tej rozdielnosti boja. Ale po istom čase si rozdiely osvoja a prijmú ich ako súčasť svojho sveta. To je možno kľúč k tolerancii. Pravdaže sa to ľahko hovorí, ak sa za odlišnosťou skrýva citlivá, hĺbavá a nadaná Mimi. Ale v detskom kolektíve môže byť odlišný aj niekto, kto sa prejavuje agresivitou a šírením strachu okolo seba. Skutočnou výzvou je spracovať aj takúto odlišnosť a nepodľahnúť jej. To pre nás rodičov znamená naučiť deti zdravej sebadôvere, ale zároveň nezabudnúť na empatiu a otvorenosť voči ostatným.“
Mimi a Líza sa stali multidielkom - animovaným seriálom, knihou, rozprávkou na počúvanie. Je pritom úžasné sledovať, ako sa prejavujú charaktery konzumentov - moja dcéra má knižky prečítané niekoľkokrát, ale animáka berie ako doplnok, a sú deti, ktoré berú animáky a nečítajú.