Ako sa dvadsaťročné dievča rozhodne stať rehoľnou sestrou?
To sa nedá vysvetliť, záhadou to ostane aj pre mňa. Študovala som hru na husliach na konzervatóriu, žila som pomerne bohémskym životom. Chodievali sme sa so spolužiakmi zabaviť, vypiť si, po koncertoch sme si vždy išli niekde sadnúť. Rozhodne som to neplánovala. Preto si myslím, že ešte aj dnes musí existovať niečo, čo ti obráti dolu hlavou všetky koncepcie a plány. Duch Svätý, ktorý pôsobí v ľuďoch.
Aké boli vaše plány do života?
Chcela som hrať v orchestri. Vytvorila som si dokonca zoznam hudobných skladateľov, ktorých som chcela určite raz v živote hrať. Samozrejme, chcela som sa vydať a mať osem detí. To som svojim rodičom hovorila odmalička. Mala som vybrané aj mená pre päť chlapcov a tri dievčatá. Všetko som si puntičkársky naplánovala. Vždy som rada cestovala a učila sa cudzie jazyky, v tom som chcela pokračovať. Páčila sa mi inakosť národov aj kultúrneho vyjadrovania.
Zažili ste aj vzťah?
Žila som úplne klasicky, čiže áno. Už som aj rozmýšľala, že toto je možno ten pravý, za ktorého by som sa chcela vydať, keď sa to, niekedy medzi devätnástym a dvadsiatym rokom, stalo. Bola som na mesačnej stáži v Nemecku v mládežníckom orchestri. Paradoxne som tam bola so spolužiačkou, ktorá stále chodila do kostola, a ja som jej hovorila, či sa jej naozaj chce každé ráno vstávať a ísť na omšu. Vôbec mi to nevoňalo. A zrazu, po návrate domov, sa niečo začalo. Začala som vidieť zmysel vo veciach, ktoré ma dovtedy nezaujímali.
Napríklad?
Začala som sa doma sama modliť. To som v živote nerobila. A dávalo mi to zmysel. Ježiš sa mi zrazu stal niekým blízkym, s kým som ustavične chcela byť a všetko s ním zažiť. Alebo som sa nevedela dočkať, kedy prídem domov, aby som si mohla konečne otvoriť Bibliu a prečítať žalm alebo životopis nejakého svätého. Niekedy ma žalm tak dojal, že som sa rozplakala. Alebo som išla na omšu a začala som si všímať, čo sa tam vlastne deje. Čo rozpráva kňaz, aký text má modlitba.
Na vieru sa často upnú ľudia, ktorí majú osobné problémy. Bol to aj váš prípad?
Práve naopak. Mňa všetko vždy tešilo, nemala som žiadne vážne problémy. Vyrastala som v normálnej rodine, dvaja rodičia, ktorí fungujú so svojimi radosťami aj starosťami, mladšia sestra a postihnutý brat, ktorého máme všetci nesmierne radi a je centrom našej rodiny. Nebola som v žiadnom depresívnom stave, dokonca som sa zľakla, hovorila som si, či mi nešibe. Nikomu som o tom nepovedala, bála som sa, že ma okolie vysmeje. Mojou najväčšou starosťou bolo, aby si to nikto nevšimol.
Ako dlho ste to skrývali?
Toto intenzívne obdobie trvalo asi osem mesiacov. Rozmýšľala som nad tým, či by som nemala zasvätiť svoj život Ježišovi, ale nevedela som, čo to vlastne znamená. Mám ísť do kláštora? Do akého? Nijaký som nepoznala, ani žiadne rehoľné sestry. Po niekoľkých mesiacoch ma náhodou pozvali hrať deťom na prvom svätom prijímaní do notredamského kostolíka. Tam som prvýkrát zblízka videla rehoľné sestry. Ale po ôsmich mesiacoch som sa ako keby prebrala a snažila som sa na všetko zabudnúť. Na to, že som vôbec niekedy rozmýšľala stať sa rehoľnou sestrou. Takto som žila tri roky, aj keď kamarátstvo so sestričkami pretrvávalo.
Pracovne ste sa zatiaľ kam posunuli?
V Brazílii učí hru na klavíri a husliach, alfabetizuje, doučuje anglický jazyk a nacvičuje vystúpenie zboru pri príležitosti storočnice farnosti. (zdroj: archív: A.M.)Hrala som v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, v divadle Korzo 90, občas vo Hviezdoslavovom divadle a začala som študovať vysokú školu, pretože som nechcela robiť len hudbu. Vybrala som si teologickú fakultu, študijný plán zahŕňal totiž aj dva roky filozofie. Ale bola za tým aj túžba lepšie spoznať, v čo verím a prečo verím. Tie otázky sa mi stále vynárali a ja som ich stále odkopávala.
Prečo ste boli proti tej predstave?
Čo je to za hlúposť, aby sa mladý človek v 20. storočí stal rehoľníkom? To je predsa prežitok, či nie? Bojovala som s tým, ale napriek tomu som sa každé prázdniny niekde vybrala. Na mesiac ku karmelitánkam do Rakúska, do Taizé vo Francúzsku alebo do Lisieux. Neskôr som našla v Starom zákone, v prorokovi Jeremiášovi úsek, kde sa hovorí: ‚Zvádzal si ma Pane a ja som sa dal zviesť.‘ To bol presne ten vnútorný boj, keď nechceš, bojíš sa toho, ale nakoniec sa to aj tak nedá premôcť. Prišiel moment, keď som povedala rodičom, že odchádzam z domu.
Kam?
Do kláštora k sestričkám notredamkám. Už som poznala viaceré rehole a vybrala som si kanonistky sv. Augustína rehole Notre Dame. Rodičom som povedala, že to musím ísť vyskúšať, lebo takto už nedokážem dlhšie žiť. Sľubovala som im, že v deň, keď zistím, že to nie je pre mňa, okamžite som naspäť doma. Ale to sa už nestalo.
Ako zareagovali na takýto oznam?
Ani sa nepýtajte. Vedela som, že mame nebude všetko jedno, preto som im to nechcela oznámiť s veľkým časovým odstupom. Bola nedeľa a na utorok som mala naplánovaný odchod. Prestrela som na nedeľný obed, na stôl som dala štamprlíky, aby som navodila inú atmosféru. Rodičia nechápali, nikdy sme nepili alkohol počas nedeľného obeda. Ešte pred polievkou som naliala domácu slivovicu, ktorú mi pripravila jedna zo sestričiek z kláštora, zdvihla som sa a povedala: Chcela by som vám oznámiť... a začala som plakať. Aj rodičia sa rozplakali, nikto si nevypil, nakoniec sme ani neobedovali.
Čo presne ste im povedali?
