Celý deň pracovali poležiačky. Inak sa im nedalo, baňa bola úzka, žula príliš húževnatá a ich technika veľmi primitívna. Museli však pracovať najrýchlejšie, ako sa dalo, dolovať mohli iba tri mesiace v roku. Dlhšie im to drsné tatranské podmienky nedovoľovali, prílišný chlad ich práce prerušil, sotva s nimi začali.
Štôlne zafúkal sneh, tmavé tesné chodby zahalil pichľavý mráz, želiezka a kladivá im vykĺzavali zo skrehnutých prstov. Niektorí mali obuté len dreváky či podkuté krpce, iní boli vyobliekaní ako drevorubači, okolo nôh omotané kusy koží, ktoré im chránili tú vlastnú pred ostrými skalami.
Aj keď rýdze zlato nachádzali iba v nepatrných, voľným okom sotva badateľných zrnkách v kremenných žilách uložených v tvrdej žulovej hornine, nestrácali nádej, že raz objavia pod Kriváňom hotovú zlatú baňu.

Vidina bohatstva ich hnala do hôr
Málokto dnes tuší, že pri výstupe na Kriváň zdolá okrem seba samého aj rokmi zarastené a staré banícke cesty.
Zlatý príbeh najkrivšieho tatranského štítu sa pritom začal písať už v 13. storočí.
Na jeho úbočiach azda nikdy predtým nebolo tak živo, ako keď sa tam začali schádzať podnikaví osadníci z Nemecka, ktorí sa usadili v neďalekej obci Hybe. Riečka Hybica, brázdiaca si cestu dolu strmými krivánskymi zrázmi, im odkryla vzácne bohatstvo.