Krajiny veľké ako Slovensko mávajú s globálnymi štatistikami často problém. Najmä ten, že v nich často vôbec nefigurujú alebo ich podiel na celosvetovom ukazovateli zráža v rebríčkoch na pozície, ktoré sa na stránkach výkazov či publikácií ani neukážu. Môže sa taká krajina objaviť v globálnych číslach silného priemyselného odvetvia a niečo v ňom znamenať?
Zrejme áno – Slovensko podľa štatistík svetového združenia výrobcov automobilov OICA vyrobilo v minulom roku 1,14 percenta všetkých osobných áut, ktoré vyprodukovali továrne po svete. Tých 1 038 503 vozidiel je nominálne číslo, rovnako ako 91 miliónov globálnej produkcie. Ako sa môže malá krajina v strede Európy dostať do takej pozície, že ju – odôvodnene – taká vplyvná brandža vníma ako veľmoc?
Nevedeli, či ich chcú
Dejiny nosného odvetvia slovenskej ekonomiky majú v modernej podobe iba štvrť storočia. Začali sa v júni 1991, nemecká automobilka Volkswagen podpísala zmluvu o vzniku tuzemskej dcérskej firmy, do ktorej patrila malá fabrika na prevodovky v bratislavskej Devínskej Novej Vsi.
Dovtedy bola známa ako Bratislavské automobilové závody alebo ešte viac pod skratkou BAZ. Po niekoľkých neúspešných pokusoch dostať do výroby aj celkom zaujímavé autá fungovala najmä ako výrobňa komponentov pre českú fabriku v Mladej Boleslavi známu ako Škoda Auto.
Na snímke z roku 1976 pracovníci bratislavského Priemstavu pri budovaní Bratislavských automobilových závodov. (zdroj: TASR)Volkswagen priniesol svoj projekt, hoci prísť na Slovensko ako zahraničný investor nebolo na začiatku 90. rokov práve v móde. Politici vtedy často podsúvali tunajšie firmy spriazneným podnikavcom a veľa z nich nedopadlo dobre. Hlavným nástrojom „lákania investícií“ bolo mužným hlasom vyrieknuté „Svoje si nedáme, cudzie nechceme!“. Volkswagen však našťastie počúval skôr dlhoročného topmanažéra predrevolučných Závodov ťažkého strojárstva Jozefa Uhríka.
Ten sa nevzdal priemyselníckeho prístupu a spustil zmenu, ktorú slovenský priemysel potreboval ako soľ. Kým do 90. rokov fungoval najmä ako dodávateľ strojárskej techniky (z veľkej časti špeciálnej, čiže vojenskej) pre štáty východného bloku, po zmene režimu o trhy prišiel.
Uhrík však nielen pochopil, ale aj presadil, že industriálna orientácia krajiny, ktorá by mohla fungovať, by mala mať kolesá. Tie mali aj viaceré výrobky špeciálnej techniky, čo prinieslo aspoň jedno pozitívum slovenskej orientácie na zbrojársky priemysel. Slovenské fabriky mohli ponúknuť síce málo technológií, ale pomerne dosť ľudí schopných vyskúšať si modernú automobilovú výrobu 90. rokov.
Ako zlepšiť fabriku
Továreň Volkswagen Slovakia v Bratislave začala výrobou prevodoviek, neskôr skladala autá z dovezených dielcov. Potom sa dostala k produkcii menších áut, ktorými vykryla potreby rastúceho koncernu. Uhrík, ktorého Volkswagen zaradil medzi členov svojho globálneho tímu šéfov fabrík, však cítil, že firma potrebuje viac – vlastný výrobný program. Presvedčiť náročných manažérov vo Wolfsburgu však nebolo ľahké. Dobré výrobné výsledky na nich platili. Úlohu zohralo aj zaujímavé žlté auto, známe pod názvom Háčik. Vo voľnom čase a z ušetreného materiálu a prostriedkov ho vyrobili inžinieri bratislavskej fabriky. Malo pohon štyroch kolies vo vyhotovení, aké mohlo vstúpiť do sériovej výroby. To Volkswagen zvažoval.
