Ako sa cíti neštudovaný učiteľ, ktorý sa postaví pred deti?
„Je to obrovský pocit rešpektu a zodpovednosti. Uvedomujem si, že jednou vetou dokážem dieťa posunúť do veľkých výšok, alebo ho trvalo poznačiť. Pamätám si, ako mi učiteľka v základnej škole povedala, že ak mám pocit, že nevládzem, stále viem pridať o 50 percent. Tieto dva roky som si to často opakovala. Zároveň si pamätám aj vety, ktoré ma zničili a nevedela som sa pohnúť z miesta.“
Aký bol prvý deň?
„Myslela som si, že bude usmiaty a veselý. Ale prišla som do triedy a myslela som, že z nej ujdem skôr než žiaci. Začali lietať stoličky, lavice, všetko možné. Prvé týždne som sa stoličkám učila vyhýbať, ďalšie mesiace som sa ich učila chytať.“
Naučila sa, že deti treba ľúbiť najmä vtedy, keď sa zdá, že si to nezaslúžia. (zdroj: Archív A.M.)Zrejme pomohol váš výrazný hlas a to, že aspoň na mňa, pôsobíte autoritatívne.
„Sú rôzne druhy autorít. Myslím, že práve preto som potrebovala veľa pracovať s hlasom a naučiť sa v ňom sprostredkovať láskavosť. Na to deti reagujú, rovnako ako na príbehy. Na to, ako sa cítim.
Nemá význam pred nimi niečo hrať. Keď som prišla unavená a zničená, nemalo význam predstierať, že som šťastná. Potrebujú poznať pravdu, lož mi nezožerú. Bolo veľmi dôležité ukázať emócie, že som z toho, čo sa deje v triede, smutná, že bojujem so svojím hnevom, opísať im, ako sa cítim. Potrebujú to poznať.“
V akých situáciách sa vo vás objavil smútok či hnev? Čo vo vás ostalo ako silný výchovný moment?
„Boli to momenty, keď som videla, že aj ony prežívajú určitú bezmocnosť. Keď si ráno zažili ťažké veci v osade, cestou do školy vypili tri energetické drinky a nevedeli, čo so sebou. Sú to externé javy, ktoré človek v tom momente nedokáže stlmiť alebo ich správne nasmerovať.
Bol to pocit bezmocnosti, keď sme sa snažili zistiť, čo robiť, aby sme si vzájomne pomohli. Veľakrát mi bolo ľúto, keď som videla deti s obrovským potenciálom, ktoré sa úmyselne rozhodli nič s ním nespraviť. Potom to boli ľudské momenty, ako keď človek počas roka vidí svojich rodičov len jediný raz.
Neuveriteľne náročné bolo aj to, že sa snažíte dať deťom maximum, ale na druhý deň prídete do školy a ony vám doslova napľujú do tváre. Sú to skúšky pokory, s ktorými človek veľmi bojuje. Musela som si uvedomiť, že teraz si možno objektívne nezaslúžia, aby ich niekto miloval, ale zároveň práve teraz to veľmi potrebujú. Preto ich budem milovať, budem úctivá, láskavá a na ich agresiu budem odpovedať presne opačne.“
Zakladateľ projektu Teach for Slovakia: Sme úplne odtrhnutí od reality Čítajte Pri návšteve školy v blízkosti osady na severovýchode Slovenska mi riaditeľka vysvetľovala, že nie je fér od detí očakávať, že sa samy rozhodnú vzoprieť spôsobu života svojej rodiny a žiť ako väčšina prezývaná gadžovia. Myslíte, že sa vám podarilo predostrieť im možnosť žiť inak?
„Minimálne sa mi podarilo ukázať príležitosti, o ktorých nevedeli. Teraz majú šancu sa rozhodnúť. Nie zavrhnúť rodinu, ale niečo do nej priniesť. Niekoľko mesiacov, najmä pred voľbami, som s deťmi preberala, čo je parlament a ako funguje. Deti to neskutočne zaujalo.
V osade sa nájde jeden televízor a všetky si predeň posadali a pozerali správy. Celému svojmu okoliu vysvetľovali, čo sa v nich hovorí. Predtým tomu nikto nerozumel. Ony svoje okolie dokázali vťahovať do sveta, ktorý bol neznámy. Začali si doslova tvoriť kritické myslenie. Potom mali mesiac na to, aby zbierali body a napísali motivačný list. Podľa toho sme vyberali, ktoré deti pôjdu priamo do Bratislavy a aj do parlamentu.“
