Za boľševika odvádzali mladých chlapcov na dvojročnú povinnú vojenskú službu v dvoch turnusoch – vždy na jeseň a na jar. Vtedy moja teta preplakala celý deň. Odprevádzala tak mládencov z malej horskej dediny vo Vtáčniku, kde žije. Ako dieťa som to nechápala a pýtala som sa jej, prečo plače za cudzími chalanmi. Odpovedala mi, že jej ich je ľúto, lebo sú takí bezmocní a nevedia čo ich tam čaká.
Odvtedy povinná vojenčina postupne zanikla, zrušili ju rok predtým, ako môj dnes 27-ročný syn dosiahol plnoletosť. Už tretiu dekádu rokov žijeme možnosťami voľby a slobodou, ale na Slovensku narastá iný typ sociálneho tlaku, ktorý sa nedá nevnímať.
Traumy socializácie
“...prevziať aspoň čiastočnú zodpovednosť za každé dieťa, ktoré stretneme, či je to kamarát nášho dieťaťa, dieťa od susedov alebo neznáme dieťa, s ktorým cestujeme vo vlaku. Každé gesto, úsmev, či povzbudenie môžu mať veľký vplyv. Každé stretnutie s dieťaťom je mimoriadnou príležitosťou podporiť život v jeho najkrajšej podobe.
„
Dvakrát do roka už trúchlim aj ja, podobne ako moja teta. Na konci školského roka a na jeho začiatku sa moje myšlienky vyberú do rómskych osád, ktoré som mala možnosť spoznať, a k deťom, ktoré v nich žijú.
V septembri zažívajú tí šesť-sedem roční kultúrny šok, keď sa povinne dostavia do základnej školy v obci, pri ktorej osada leží. Zo dňa na deň musí väčšina z nich prekonávať kvantum prekážok, o ktorých sa ich spolužiakom z majority ani nesníva, hoci aj oni majú čo so sebou robiť, aby sa prispôsobili novému režimu a požiadavkám.
Rómske dieťa z osady sa ocitne v prostredí, ktoré predtým nepoznalo, zväčša do škôlky nechodilo. V škole ho oslepia čisté steny (nechytať, nekopať!), sanita (čo s ňou?), stoly a stoličky (treba pekne sedieť), ceruzky (ako ich držať?), zošity (nepokrčiť!).
Bariéry, bariéry
Učiteľke často nerozumejú a ona nerozumie im. Spolužiaci sú zvyčajne tiež iní, príliš pekne oblečení, učesaní a voňaví a majú vždy niečo dobré na jedenie so sebou. Niektorí aj niečo ponúknu, ale chudobné dieťa im to nemá ako vrátiť. Časom prestane ponúkať svoje dobroty aj ten posledný možný kamarát.
Stále hrozia nejaké pravidlá, ktoré nepoznajú a nevedia dodržiavať. Možno by to aj chceli dosiahnuť, ale nikto im ich zrejme dostatočne zrozumiteľne nevysvetlil. K tomu tie hodiny sedenia na zadku a bez pohybu.
Tí prísni ľudia, ktorí sa mračia alebo usmievajú (z čoho sa dá aspoň usúdiť, čo je dobré a čo zlé), niekedy kričia. To je tiež znamenie, že niečo nie je v poriadku. Postupne sa dieťa z osady zorientuje, prispôsobí.
Začne rozumieť tomu, čo sa v triede deje, čo sa od neho očakáva. Ale to už ubehne toľko času, že sa autority nad jeho zošitmi mračia stále častejšie.
V osade je všetko inak
Tam je živo, zmena a pohyb je súčasťou života. Sedenie za stolom a na stoličke neprichádza do úvahy. Stôl (ak sa v chyži vôbec nachádza) slúži na všetko, len nie na prípravu do školy. Miesta je v domčeku málo, navyše je tam málo svetla a žiadne hračky. Väčšina hier malých detí sa počas dňa odohráva vonku. Tu sa hračkou stáva čokoľvek, hoci aj drevený kolík alebo kamienok.
Starší súrodenci to také ľahké, ako malé deti nemajú. Musia pracovať a pomáhať rodičom. Dievčatá sa starajú o menšie deti, upratujú, varia, riadia. Chlapci nosia drevo na zimu a od skorého rána v lese zbierajú huby či lesné plody, aby ich stihli popoludní predať pri ceste a niečo tak pre rodinu privyrobiť.
V osade má slovo „vonku“ iný zmysel, ako na sídlisku v meste. Je to prašný priestor, bez infraštruktúry, v lepšom prípade rozbitá asfaltka či trávnatý kopec. Celodenné aktivity v tomto priestore zanechajú stopy na outfite detí, a tie potom vyzerajú, slovensky povedané, ufúľane.
Slušní ľudia na ne pľujú
Uvoľnené, veselé a ufúľané deti z osady nemajú radi čistí a navoňaní ľudia, ktorí žijú za osadou. Preto sa lepšie cítia v skupinách, medzi svojimi. Ľudia zvyknú na deti z osady zazerať, keď sa objavia v miestnom obchode, na chodníkoch zavadzajú s kočíkom s mladším súrodencom, či ťahajú suché raždie z lesa po kraji cesty.
Letné prázdniny trávia tieto deti v osade a blízkom okolí, kam zájdu pešo. Výlety, kúpaliská, dovolenky ani kino nezažijú. Ak si ich rodičia nenájdu nič na privyrobenie, žijú zo šiestich desiatok eur (mesačné sociálne dávky) a nemajú ani na výlet autobusom do najbližšieho mesta.
Bezpečné miesto pre život?
V izolovanej osade je veľa priestoru pre nedemokratické spôsoby vzťahov. Vládne tu úžera, vykorisťovanie, týranie, bitky a zanedbávanie.
Osada je ale paradoxne miestom, kde sa deti cítia bezpečne. Široká rodina si pomáha a ochraňuje sa navzájom. Je to plne organizovaný priestor, v ktorom platia iné pravidlá, ako mimo neho. Základným pravidlom je súdržnosť, láska, rodinné väzby, možno aj poslušnosť a viera v Boha.
Komunity žijúce v absolútnej chudobe sa v prvom rade snažia prežiť a vyššie potreby ako spoločenská prestíž či vzdelanie, ktoré im vnucuje majoritný svet, sú im bohužiaľ na míle vzdialené. Keby im ale spoločnosť ponúkla platenú prácu, porozumeli by tejto ponuke a väčšina by urobila všetko preto, aby ju zvládla.
