BRATISLAVA. Päť dní a desiatky kilometrov pochodu po poľných i asfaltových cestách. V horúčave aj vo veľkom daždi. Len s ruksakom, stanom a vztýčeným krížom.
Ani jedlo nie je príliš isté. Zostáva len veriť v pohostinnosť obyvateľov dediniek, ktorými pútnici prechádzajú. Doteraz ich nikdy nesklamali.
Tento rok je to už dvadsaťpäť rokov, čo začali prevažne mladí ľudia putovať z gemerskej dedinky Muráň na Mariánsku horu.

V prvé roky sa ich počet počítal až na tisíc účastníkov, v súčasnosti takto putujú zhruba dve stovky pútnikov.
„Vzniklo to v roku 1991, keď sv. Otec prišiel do Poľska. Francúzi pozvali Slovákov putovať do Čenstochovej, kde bolo s ním stretnutie. Našim sa to zapáčilo a povedali si, že niečo také by chceli zorganizovať aj na Slovensku a tak vznikla púť Muráň Levoča,“ vysvetľuje jeden z hlavných organizátorov pochodu Ján Gombala z Tŕnia pri Zvolene.
Na púť nechodia podľa neho len mladí ľudia, ale aj rodiny z deťmi, ktorých rodičia sa zoznámili práve na tomto pochode.
Pochod má presne stanovený program každý deň. Pútnici vstávajú o šiestej ráno. Po nich nasledujú raňajky a rozdanie štvrťky chleba a čaju pre každého účastníka pochodu.
„Veľakrát sa stalo, že ľudia z dedín nám pripravia raňajky. Minule nám tetušky z Telegártu priniesli koláče,“ spomína Gombala. Organizátor hovorí, že pútnici sa celkovo stretávajú s veľkou spolupatričnosťou ľudí, ktorí bývajú v obciach, ktorými prechádzajú.
Napríklad v Hranovnici im jednotlivé rodiny umožňujú sa osprchovať priamo v ich domácnostiach. V prvých dňoch prejdu pútnici po vyše 20 kilometrov, čím sú bližšie k Levoči denný pochod klesá na niečo cez desať kilometrov.
Púť však zvládnu aj menej zdatní turisti, lebo veľké batohy im vezú auta. Každý deň sa putuje zvyčajne od ôsmej ráno do piatej, šiestej večer s obednou prestávkou a poobednajšom programe v skupinách.
Večerný program pozostáva buď z varenia guláša alebo piesní pri táboráku.

Beata
Balogová
