Keby sa Jane Austenová zobudila do dvadsiateho prvého storočia, bola by možno prekvapená, akou literárnou hviezdou sa za dvesto rokov stala. A možno aj nie. Vedela veľmi dobre, čo robí. „Píšem len pre čitateľov s dávkou dômyselnosti,“ spomenula raz svojej sestre.
Jej šesť dokončených románov sa v Británii nikdy neprestalo vydávať, populárne sú ešte aj v Indii. Rukopis jej diela sa v Sotheby´s predal za milión libier. Topherečky sa bijú, aby mohli vo filme predstavovať jej hrdinky.
Knižná klasika denníka SME
Emmu od Jane Austinovej si môžete objednať v obchode Petitpressu.
Každoročne sa v Bathe - v kúpeľnom meste na západe Anglicka, kde istý čas žila - koná jej festival. Jeho súčasťou je promenáda v dobových kostýmoch, počet jej účastníkov dosahuje guinnessovské rozmery.
Od roku 2017 by sa mala objaviť aj na desaťlibrovej bankovke. Celkom slušný úspech na jednu chorľavú ženu žijúcu do konca svojho krátkeho života hlavne z podpory svojej rodiny.
Austenová je tak trochu anglickou Timravou, nepatrila medzi celebrity svojej éry, nebyť niekoľkých neumelých kresieb jej sestry Cassandry ani by sme netušili, ako vyzerala. Na obraze pôsobí krehko, skoro až detsky, trochu škúli.
Kto je tá žena
To, že je spisovateľkou, vedeli o nej len najbližší, s vydavateľmi komunikoval hlavne jej brat Henry. Je zaujímavé, že nepodľahla tlaku písať pod mužským pseudonymom, ktorý bol v tom čase po všetkých stránkach bezpečnejšou voľbou.
V čase, keď ponúkala svoje prvé diela vydavateľom, vychádzali ešte rôzne pamflety parodujúce nové názory, že raz by sa ženská práca mohla, nebodaj, ceniť rovnako ako mužská.
Ona sa k svojej ženskosti prihlásila, hoci len anonymne. Rozum a cit vyšiel pod vágnym autorským označením „By a Lady“ aj preto, že mnohí jej známi sa mohli v jej románoch spoznať.
Mala šťastie, že vďaka podpore rodiny sa nemusela živiť ako učiteľka, čo by za iných okolností bolo pre ženu jej postavenia jedinou možnosťou.
Literatúra by ju totiž vôbec nepodržala. Hoci začala písať pravidelne už v puberte, prvý román sa jej podarilo predať až v roku 1803, keď mala 28 rokov. Za Opátstvo Northanger dostala však len desať libier, nakoniec aj tak vyšlo až po jej smrti.
Až o ďalších osem rokov jej vydali dávnejšie napísaný román Rozum a cit, dostala zaň opäť len 140 libier. V januári 1813 vyšla Pýcha a predsudok, o rok na to Sídlo Mansfield. Jej romány sa dobre predávali a boli medzi ľuďmi populárne.
