C hýry o nepriateľoch doliehali na hrad z každej strany. Vraj sa rýchlo približujú, je len otázka času, kedy spustia na Likavu kanonádu. Hradný pán to však mal takpovediac v paži. O nič nedbal, nedával pokyny svojim vojakom, nevymýšľal plány, ako nepriateľov čo najšikovnejšie odzbrojiť.
“V súčasnosti sú prístupné len dve nádvoria, to druhé len sčasti.
„
Sedel zamyslený vo svojej komnate a trápilo ho iba jediné. Čo bude so všetkým jeho vzácnym majetkom? Ako ho ukryť, aby sa k nemu nik nedostal? Na sklonku noci si preto zavolal svojho najvernejšieho sluhu a prikázal mu, aby pod hradnou vežou vykopal jamu.
Tam spoločne do veľkej debny uložili všetky poklady a zasypali ich kamením. Pochybnosti ho však ťažili stále, a ako to už býva, kto je hladný po majetku, neverí nikomu. Keď sa už sluha zberal na odchod, schytil ťažký čakan a zabil ho jediným dobre miereným úderom.
Sám však o pár dní prišiel o život v ťažkom boji a jeho poklad, poznačený nevinnou krvou, sa už nikdy nikomu nepodarilo nájsť. Veď jediní dvaja ľudia, ktorí o ňom vedeli, ležali už naveky onemení v studenom hrobe. Dodnes vraj úbohý sluha verne stráži bohatstvo, ktoré ho pripravilo o život.
S hlavou pod pazuchou o polnoci máta na Likavskom hrade a nikomu nedovolí siahnuť na poklady jeho pána.
Aj takýto pohľad na Likavu si pamätali naši predkovia. (zdroj: Z publikácie Za tajomstvami zrúcanín II - Jaroslav Nešpor)
Strážil obchodnú cestu
Aj to je jedna z povestí, ktorými sú opradené múry hradu Likava. Tie si pamätajú nejednu významnú udalosť.
Hoci je dnes tento pomník zašlej slávy už len zrúcaninou a spoza jeho chladných hradných múrov sa už neozýva rušný život, z veže už netrúbia strážnici a v doline pod hradom nestriehnu pripravené dobyvačné výpravy vojsk, predsa ešte badať stopy jeho dávnej majestátnosti. Nie len tak pre nič za nič bol kedysi najväčším hradom Liptova.
Je však pravda, že jeho zrod sa stráca v hmle dávnych vekov. Traduje sa, že ho postavili templári, ktorí mali okrem povesti udatných bojovníkov aj ruky šikovných staviteľov.
No, žiaľ, nezostali žiadne dokumenty, ktoré by tieto domnienky potvrdili. Iné zdroje zas hovoria, že hrad bol postavený na začiatku 14. storočia z iniciatívy župana Donča, jednej z najvýznamnejších osobností slovenských a uhorských dejín tých čias.
Tento muž radil samotnému kráľovi Karolovi Róbertovi a bol iniciátorom väčšiny kráľových reforiem. Jeho život neskôr dokonca inšpiroval prozaika Ladislava Nádaši-Jégého na napísanie poviedky Magister rytier Donč.
Donč zrejme nemusel dlho premýšľať nad vhodným miestom, na ktorom by sa jeho nový hrad najlepšie vynímal. Polohu volil veľmi strategicky.
Vybral si skalný výbežok na úpätí mohutného masívu vrchu Choč, pod ktorým sa do diaľky rozpínala významná obchodná cesta, zasadená v hlbokej doline vyhĺbenej potokom Likavka. Kým v Ružomberku strážil dôležitú križovatku ciest Kaštieľ svätej Žofie, ďalej na Oravu mal na túto cestu dávať pozor práve novovybudovaný Likavský hrad.
Pivovar priamo na hrade
Donč nečakal, že slobodných zemanov, ktorí vlastnili pôdu, bude musieť tak dlho presviedčať, kým ustúpia a pôdu mu prepustia.
Nakoniec však dosiahol svoje, a tak sa onedlho hradné veže týčili dovysoka a celé storočia spoľahlivo striehli na všetkých nepriateľov, ktorí sa odvážili vydať po kľukatých cestičkách dôležitej hradskej popod múry majestátneho obydlia.
