„Takých armád je mnoho, no táto bola špecifická, pretože ju tvorili takmer výlučne deti,“ hovorí o Armáde Božieho odporu WOJCIECH JAGIELSKI, ktorý bol desať rokov reportérom poľskej Gazety Wyborczej.
Do Ugandy sa opakovane vracal, aby zistil viac o fenoméne detských vojakov, ktorí nebojovali o moc či peniaze, ale o vykúpenie sveta, bola to ozbrojená náboženská sekta.
Do boja chodili s mačetami a samopalmi omotanými ružencom a vyvražďovali celé dediny. (zdroj: Profimedia)Knihu Noční pútnici ste zasadili do obdobia prezidentských volieb, no jedným z dôležitých fenoménov sú tu detskí vojaci. Napísali ste, že vás neprekvapili, zažili ste ich už v Afganistane.
Vždy, keď som stretával v Strednej Ázii, na Kaukaze či v Afrike detských vojakov a partizánov, bral som ich ako dospelých ľudí. Ani mi nenapadlo pýtať sa ich, koľko majú rokov, lebo boj je vecou dospelých.
Po prvý raz som sa začudoval, keď som v Kongu čakal na stretnutie s vtedajším prezidentom Kabilom a pred jeho sídlom som zbadal stáť malého chlapca v uniforme. Vyzeral v nej ako dospelý človek, len bol malý, ale aj ja som nízky. Podišiel ku mne a vypýtal si cigaretu. Až vtedy som si všimol, že je nejaký mladý. Spýtal som sa ho na vek a on povedal, že má jedenásť rokov. Môj starší syn mal vtedy toľko rokov a so ženou sme uvažovali, či je dosť starý, aby chodil sám do školy.
Mnohí dokonca vraj tvrdia, že deti sú najlepšími vojakmi.
Keď som stretával partizánov v Ugande, rozprával som sa s nimi o tom, aké to bolo, keď bojovali. Vtedy už boli opäť deťmi, pretože keď dobojovali, bolo to ako ich nové prevtelenie, znovu omladli. Takže sme sa rozprávali o čase, keď boli dospelými, čo bolo veľmi ťažké, lebo o tom nevedeli hovoriť. Mali bohaté skúsenosti, ale neboli dosť vyspelí, aby ich dokázali pomenovať. Práve preto ich unášali do džungle, lebo bolo jednoduché prerobiť ich na vojakov.
Nemajú v sebe ešte jasné kritériá dobra a zla. Potrebujú len odmenu a trest, sú ešte nepopísanou tabuľou. Deti dokážu byť odvážnejšie aj krutejšie, pretože ešte nemajú takú predstavivosť. Zároveň sú lacnejšími vojakmi. Je ľahké ich zdisciplinovať, poslúchajú a nekladú otázky. Sú teda naozaj ideálnymi vojakmi.
Keď ste s detskými partizánmi hovorili, boli už v ústavoch, kde sa mali liečiť z týchto zážitkov a postupne sa zaradiť do spoločnosti. Boli to akési „odvykačky“. Aký tu bol život?
