Na pravé poludnie je vlaková stanica v hlavnom meste plná ľudí. Mladí aj starí, všetci si z čela utierajú pot a ledva lapajú dych, keď sa trápia s ťažkými kuframi a čakajú v letnej spare na príchod svojho vlaku.
Jeden, ktorý smeruje z Prahy, práve prichádza k prvému nástupišťu. Zo zadného vozňa vystupuje starší muž v čiernom, svieti len jeho hustá šedivá brada a slnečné okuliare, ktoré na prvý pohľad vyzerajú, akoby si ich požičal vo zváračskej dielni.
Nesie so sebou kufor a príručnú tašku, v dlhých nohaviciach a semišovom saku mu musí byť poriadne horúco. Obzerá sa, či ho niekto nečaká, no keď sa k nemu nik nehlási, rozhodne sa splynúť s davom a vykĺznuť z preplneného perónu.
Spisovateľ Robert Fulghum precestoval celý svet, nikdy teda nepatril k ľuďom, čo by si nevedeli poradiť aj sami.
Vtipná kopa
Asi len málokto by predpokladal, že populárny Američan už o rok oslávi osemdesiatku. Pohybuje sa tak rezko a rýchlo, akoby naňho neplatili žiadne zákony prírody a horúčava bola iba niečím, čo znepríjemňuje deň všetkým ostatným okrem neho.
Keď ho konečne dobehneme, vydýchne si, že sa predsa len do čitárne U červeného raka, kde má neskôr popoludní autogramiádu a scénické čítanie knihy, nemusí terigať na vlastnú päsť.
“Písanie je ako choroba, neviem sa ho zbaviť.
„
Nakladáme jeho batožinu do auta, nemusíme sa nič pýtať, príhody z cesty začne sypať sám. Stretol vraj na stanici skupinku detí, mohli mať tak desať-jedenásť rokov. Jedno dievčatko k nemu podišlo s tým, že ho videlo na plagáte. Čo robíte, opýtalo sa zvedavo. Sľúbiš, že to nikomu nepovieš? Som bankový lupič, odvetil jej spisovateľ. Nevyzerala, že by ju táto informácia rozhodila a aj keď odbehla naspať k učiteľom a ostatným deťom, vzápätí bola opäť pri ňom. A prečo vlastne vykrádate banky, trvala na odpovedi malá slečna. Tam sú predsa všetky peniaze, odvetil jej. „Vyzerala, že ju to zaujalo a napokon sa ma spýtala, či môže ísť so mnou,“ zakončuje príhodu Fulghum a posádka auta sa trasie smiechom.
Počas krátkej cesty sa stihne povypytovať na najrozličnejšie veci - ako Slováci vnímajú brexit, či platíme eurom a aké má byť počasie.
Už žiadne knedle
Robert Fulghum je zaujímavý a výnimočný samorast. Stačí pár minút, aby to človek zistil. Vyzerá ako kúzelný deduško z rozprávky a presne také sú aj jeho knihy - kúzelné, úderné a vtipné zároveň.
Českí čitatelia ho už berú za svojho, jeho diela sa tam prekladajú ako na bežiacom páse, osem kníh mu dokonca vyšlo iba v ich jazyku. Česko mu prirástlo k srdcu, pravidelne sa tam vracia a teraz tam strávil niekoľko týždňov na literárnom turné k najnovšej knihe Poprask v sýrové uličce. Spolu s členmi divadelno-literárneho projektu Listovaní navštívili takmer štyridsiatku českých miest a v rámci turné si odskočili aj k nám. Ani v Bratislave však nemá premiéru.
Na Bratislave sa mu páči to, že sa dá prejsť celá pešo za pár hodín. Prechádzky miluje. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)„Bol som tu asi pred piatimi rokmi na autogramiáde a strávil som tu niekoľko dní. No prvýkrát som tu bol ešte pred revolúciou,“ spomína cestou na obed. Jedinou jeho podmienkou výberu podniku je, aby už nemusel jesť ďalšie knedle ani knedlíky, tých mal vraj za päť týždňov v Česku vyše hlavy.
Piva sa však nevzdá, a tak si k nemu objednáva bravčový „wiener schnitzel“. Pristáva pred ním kopcovito naložený tanier obrovských rezňov. Aj čašník vyzerá, že v duchu tipuje, či starý pán túto porciu zvládne.
