Autor : Juraj Janto / Historická Revue
N ástup komunistického režimu v roku 1948 znamenal aj pre Bratislavu dôležité zmeny.
Mesto ako sídlo Slovenskej národnej rady, Zboru povereníkov, Ústredného výboru KSS a ďalších celonárodných organizácií bolo a zostalo „hlavným mestom Slovenska“ (od vzniku federácie v roku 1969 potom aj oficiálne).
Fyzický i sociálny priestor Bratislavy sa preto musel zmeniť tak, aby vyhovoval politickým a ideologickým potrebám novej moci - a dostatočne sa v nich zakotvil.
Dôležitým úsilím bolo, aby sa najväčšie slovenské mesto spojilo s prijateľnou minulosťou a tradíciami. Nešlo to ale ľahko.
Väzba na veľkomoravskú či štúrovskú históriu nemohla postačovať vzhľadom na ich „feudálny“ alebo „maloburžoázny“ charakter. A dejiny moderného komunistického hnutia boli skôr spojené s povstaleckou Banskou Bystricou, Liptovským Mikulášom (1. máj 1918) či Prešovom (sídlo Slovenskej republiky rád). Hoci sa s mestom spájala významná Vianočná dohoda z roku 1943, za komunistickú stranu ju podpísali v 50. rokoch neprijateľní „buržoázni nacionalisti“ G. Husák a L. Novomeský.
Až počas normalizácie už mohla byť Bratislava prezentovaná aj ako významné centrum riadenia odbojových aktivít ústredného výboru KSS.
Dôstojné dejinné miesto Bratislavy sa napokon našlo v ustanovujúcom zjazde Zväzu mladých komunistických robotníkov 5. 9. 1920 v dome na Dunajskej ulici, kde predtým sídlil aj robotnícky spolok Napred.
Ufo sediace na vrchu mostu SNP. (zdroj: Archív SME - Vladimír Šimíček)Budovanie socialistického obrazu mesta
Problémom Bratislavy bola aj jej súdobá nekompatibilita s predstavami komunistického režimu i aktuálnymi politickými úlohami.
Bola skôr miestom koncentrácie nepriateľskej buržoázie ako centrom robotníckeho hnutia. Tento jej charakter sa musel zmeniť. Jedným z opatrení bolo fyzické vysťahovanie neprijateľných osôb. Prvou z perzekučných akcií bola Očista veľkých miest od reakcie, ktorá prebiehala v rokoch 1948 – 1949.
“Pri kolektivizačnej celoštátnej kampani pomohlo vytvorenie takzvanej Veľkej Bratislavy
„
V rámci nej bolo z Bratislavy vysťahovaných vyše 400 osôb, mnoho z nich bolo spojených s politikou vojnovej Slovenskej republiky.
Rozsiahlejšou bola Akcia B (byty) z rokov 1952 – 1953. Jej cieľom bol takisto odsun politických nepohodlných osôb, ale aj získavanie bytov pre ľudí blízkych strane. Do bytov chodili najčastejšie dvojčlenné pracovné skupiny, ktoré urobili prieskum bytu a upovedomili o vysťahovaní.
Termín na vysťahovanie bol od 24 hodín do 15 dní. Ak sa ľudia bránili, čakalo ich deložovanie s konfiškáciou osobných vecí v prospech štátu. Hoci akcia prebiehala často neorganizovane a živelne, bolo z Bratislavy vysťahovaných napokon takmer 700 rodín.
Mesto malo byť aj súčasťou aktuálnych politických kampaní a spoločenských zmien. Jednou z najdôležitejších bolo združstevňovanie poľnohospodárskej pôdy a nútená premena individuálnej roľníckej výroby na kolektívnu. Ako však do toho zapojiť mesto?
Pri kolektivizačnej celoštátnej kampani pomohlo vytvorenie tzv. Veľkej Bratislavy (už v roku 1946) a začlenenie vidieckych obcí (Rača, Vajnory, Karlova Ves, Devín, Petržalka a ďalších), v ktorých sa vytvorili vlastné JRD.
Takto sa aj Bratislava mohla podieľať na významnom spoločenskom prerode, sledovať vlastné dodávky poľnohospodárskych plodín, výkony svojich traktoristov a družstevných robotníkov.
Ďalšou z celoštátnych úloh bolo rozsiahle budovanie ťažkého priemyslu. To si vyžadovalo stále i nárazové pracovné sily. Ich celoštátny organizovaný nábor do baníctva a hutníctva – tzv. Lánska akcia (podľa jej vyhlásenia prezidentom Gottwaldom na zámku v Lánoch v roku 1949) sa realizoval medzi pracovníkmi mestskej administratívy.
