Z aprisahali sme sa, že sa nikdy viac na Zlatých pieskoch nebudeme kúpať. Minimálne dvadsať rokov som tam nebola, potom možno raz, no odvtedy tam opäť nechodím, hovorí Bratislavčanka Diana Selecká.
Niečo sa v nej zlomilo v deň, keď na vlastné oči uvidela trosky lietadla, ktoré spadlo neďaleko Bratislavy. Tragédia na Zlatých pieskoch patrí dodnes k najväčším leteckých nešťastiam na našom území.
Čo sa stalo
Ráno 28. júla 1976 bolo pod mrakom, noc predtým pršalo. Let OK 001 z Prahy mal pred desiatou pristáť v Bratislave. Išlo o štvormotorové lietadlo typu Iľjušin IL-18 OK NAB sovietskej výroby, ktoré mali piloti radi, keďže zvládalo aj menej štandardné manévre.
Pri tomto konkrétnom kuse však prístroje avizovali problém už deň predtým pri lete z Tripolisu. Počas pražského medzipristátia technici žiadny problém na motoroch nenašli, no pre istotu do lietadla nasadli, aby si všímali, ako sa správa počas letu.
Okolo pol desiatej začali piloti približovací manéver, ako sa však neskôr ukázalo, povolenie na pristátie prišlo neskoro, lietadlo bolo priveľmi vysoko a piloti sa rozhodli klesať prirýchlo.
Jeden motor im pri tomto riskantnom klesaní vypadol, vrtuľu druhého nastavili omylom tak, že ho tiež prakticky odstavili.
Oba nefunkčné motory boli navyše na jednej strane, stroj si nedokázal udržať rovný kurz. Posledné príkazy z riadiacej veže radili vyrovnať smer letu, ale piloti už nedokázali reagovať.
Lietadlo preletelo okolo riadiacej veže, pokúsilo sa ešte pristávací manéver zopakovať, ibaže na vzlietnutie už dva motory nemali dostatočnú silu, a tak len oblúkom pokračovalo v páde, až kým nenarazilo na hladinu jazera na Zlatých pieskoch pri Bratislave.
Zo Zlatých pieskov trčal len chvost lietadla. (zdroj: TASR)Medzi prvými pribehli k jazeru ľudia z opravárenského závodu pri letisku, ktorým sa podarilo vyrezať otvor a z ponárajúceho sa trupu zachrániť ešte ľudí, ktorí pád prežili, ale nevedeli sa dostať z potápajúcej sa zadnej časti lietadla. Pomáhať sa pokúšali aj tí, čo pri jazere dovolenkovali.
Lietadlá ju fascinovali
Bratislavčanka Diana Selecká v čase havárie brigádovala na letisku. „Mala som šestnásť rokov, robili sme drobné práce okolo letiska, trhali burinu okolo svetiel, ktoré vyznačovali dráhu lietadiel, či umývali okná na letiskových budovách,“ opisuje.
