Jedna vec, ktorú by sme určite našli v almarách našich prastarých materí, je šatka. Mala nielen symbolický význam - bola ich dáždnikom, klobúkom, slnečníkom, kabátom, v neposlednom rade aj krásnou ozdobou. No potom sa na niekoľko desiatok rokov z hlavného prúdu ženskej módy vytratila a dnes ju vnímame často kontroverzne, ako symbol inej kultúry.
Naša tradícia
Keď sa Eman Ghaleb, moslimská študentka gymnázia v Tepliciach, nedávno rozhodla chodiť do školy v hidžábe, za jej právo nosiť tradičný odev sa museli postaviť spolužiaci i časť pedagógov, mnohí si na svoje profily dávali fotografie v rôznych druhoch šatiek.
Čo sa nosilo:
Veľká štvorcová prípadne trojuholníková šatka široká meter až 1,5 metra bola rozšírená na celom území Slovenska už od 18. storočia. Nadväzovala na staršie odevné plachty, tvorila hlavne súčasť sviatočného odevu.
Ženy nosili veľké šatky prehodené cez plecia, prekrížené cez prsia, prípadne aj na hlave.Podľa regiónov sa volali aj hantúšok, chustka, plena či ručník.Veľká štvorcová šatka bola najčastejšie z modrotlače s bordúrou a drobným vzorom alebo z bieleho jemného plátna, v jednom rohu s výšivkou a čipkou. Zriedkavejšie sa našli červené alebo čierne šatky s olejovou potlačou bordúry a s kvetinovými vzormi.
Veľké šatky z jedného kusu látky sa objavili sa v tradičnom odeve až po rozšírení priemyselnej výroby, nakoľko podomácky sa nedal vyrobiť až taký široký kus látky.
Trojuholníková šatka niekedy vznikla aj tak, že si dve kamarátky rozstrihli jednu štvorcovú šatku.
Trojuholníková „kosička“ mala zvyčajne po okrajoch strapce, čipky prípadne strojovú výšivku.Veľké šatky koncom 19 . storočia začali nahrádzať šatky menších rozmerov s veľkosťou okolo 80 cm. Ich nosenie sa v rámci polokroja udržalo na niektorých miestach až do konca 20 storočia.
Vo sviatočné dni sa nosili tzv. pôlky, inak nazývané aj odiedzky, odevačky či rantuchy. Išlo o pozdĺžny kus plátna široký jednu šírku, teda 20 až 50 cm, dlhý 3 až 3,5 metra, ktorý pôvodne pokrýval hlavu, neskôr aj driek.Na západnom Slovensku v oblasti Trnavy od polovice 19. storočia pôlku nahradila kašmírová hodvábna, vaperová či tylová úzka obĺžniková šatka tzv. ručník.
Archaický druhom šatky bola tzv. podvika, obrysáč, odevačka či škróbka, ktorá sa nosila do polovice 19. storočia zväčša na sviatočné účely. Zvykla byť 20 až 50 cm široká a dlhá 1,50 až 3 metre, viazala sa pôvodne na čepiec, alebo v prípade slobodných dievčat len tak na účes.
V minulosti bola rozšírená v celej Európe, na začiatku 20. storočia sa zachovala už len dedinkách pod Malými Karpatmi na severozápade Slovenska.
Šatky boli pritom donedávna samozrejmou súčasťou aj našej tradície. V mnohých oblastiach Slovenska sa bežne nosili až do polovice minulého storočia, v zmodernizovanej forme sa vyskytujú prakticky dodnes.
„Bez šatky som si mamu ani nevedela predstaviť,“ hovorí Mariana Valková, ktorá kedysi pracovala aj ako organizačná vedúca SĽUK-u. „Pochádzala z dolného Spiša z Jakloviec. Ako deti sme brali úplne normálne, že mama nosí kroj,“ rozpráva. Sama ešte v základnej škole nosila šatku - po ich chustečku - keďže čapice k dievčatám v tom čase ešte nepatrili.
„Všelijaké chustečky boli po celom dome, vždy museli byť zladené ku kroju. Ak mala mama na sebe bordový kroj, (sukňu, reklik, švorc - zásteru) musela mať aj šatka bordový motív,“ opisuje.
Jej mama zomrela pred tromi rokmi ako 88-ročná, šatky sa však do konca života nevzdala. „Bez nej jej bolo zima, dávala si ju dole len výnimočne, napríklad keď sedela na priedomí, kde práve svietilo slnko,“ spomína Valková. Šatku mala na hlave, aj keď pracovala v lete v záhrade, len si ju zaviazala dozadu, teda nie pod bradu, aby jej nebolo priveľmi teplo na krku. Hrubá šatka niekedy nahrádzala kožuštek, keď už doň pribrala a bola jej zima.
Hoci posledné roky žila s dcérou už v Bratislave a prestala chodiť v kroji, do ktorého sa predsa len o dosť náročnejšie oblieka, šatku na hlave musela mať, hoci už modernejšieho materiálu, teda hodvábnu, ale jednofarebnú, bez vzoru.
