KOŠICE. Súdy v prvom polroku tohto roku v ôsmich prípadoch porušili sťažovateľovo právo na osobnú slobodu, pričom za celý rok 2015 vyslovil ústavný súd porušenie toho práva v 13 prípadoch.
Informuje o tom v piatok v tlačovej správe Ústavný súd SR.
Ústavnému súdu bolo v období od 1. januára do 30. júna doručených 81 podaní, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojho práva na osobnú slobodu alebo práva na slobodu a bezpečnosť.
V súvislosti s výkonom väzby
„Práva všetkých ôsmich sťažovateľov boli porušené v súvislosti s výkonom väzby. Ústava a rovnako aj medzinárodný dohovor zaručuje osobnú slobodu každému, teda ktorejkoľvek osobe. Ako možnosti zásahov do osobnej slobody však možno špecificky vymedziť zásahy do osobnej slobody osôb obvinených alebo podozrivých zo spáchania trestného činu a osôb dodávaných do ústavnej starostlivosti. Pri posudzovaní toho, či došlo k zásahu do osobnej slobody jednotlivcov, sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi stretáva najčastejšie práve s prípadmi súvisiacimi s výkonom väzby,“ uvádza predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková.
Podľa Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu.
O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Rozhodli až v ďalšej žiadosti
Macejková v tejto súvislosti upozorňuje, že ústavný súd sa v jednom konaní zaoberal sťažnosťou, v ktorej sťažovateľ uvádzal, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jeho žiadosťou o prepustenie z väzby z 3. decembra 2014 a jeho následnou urgenciou z 27. apríla 2015.
Všeobecné súdy rozhodli až o jeho ďalšej žiadosti z 10. júna 2015, a to 30. júna 2015 (okresný súd) a 13. augusta 2015 (krajský súd).
Obidva súdy odkázali vo svojich písomných vyjadreniach doručených ústavnému súdu na písomné odôvodnenie svojich rozhodnutí a zdôraznili, že sťažovateľovo podanie zo 4. decembra 2014, ktoré nebolo výslovne označené ako žiadosť o prepustenie na slobodu a končilo sa „tak by som už chcel ísť na slobodu...“, nebolo možné považovať za žiadosť o prepustenie z väzby sťažovateľa.
Nereagovali správne
Ako uviedla Macejková, vo svojom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že podľa jeho názoru všeobecné súdy v prerokúvanej veci nereagovali správne, keď sa odmietli zaoberať podaniami sťažovateľa ako so žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodu podľa Trestného poriadku.
Pokiaľ súdy tieto podania nepovažovali za žiadosť o prepustenie z väzby, mali si dať ich skutočný obsah sťažovateľom vysvetliť, resp. pri ich posudzovaní sa prikloniť k takej interpretácii obsahu, ktorý by vyznel v prospech sťažovateľa a v prospech jeho prístupu na súd a meritórneho rozhodovania o týchto žiadostiach.
Ústavný súd uvádza, že spôsob, akým v tejto veci všeobecné súdy postupovali, bol nesprávny zvlášť s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ sa vo väzbe nachádzal už dosť dlho, takže vždy po uplynutí zákonnej lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o jeho predchádzajúcej žiadosti opätovne podával novú žiadosť.
Nereflektovaním zmienených skutočností a z toho vyplývajúcim odmietnutím sťažovateľových žiadostí o prepustenie z väzby tak všeobecné súdy evidentne porušili právo sťažovateľa garantované ústavou a medzinárodným dohovorom.
Keďže samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením za zistené porušenie označených práv, ústavný súd v príslušnom bode výroku nálezu prikázal okresnému súdu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 5 000 eur.
