Vladimír Trulík (43) je sprievodca a wildwatcher. Zároveň majiteľ malej cestovky, ktorá ponúka prírodné pobyty na Slovensku. Ako biológ sa špecializuje najmä na veľké šelmy a dravé vtáky.
Je podvečer, onedlho sa začne stmievať. Sedíme už niekoľko hodín s Vladom Trulíkom na vyvýšenom pozorovacom mieste v hlbokej doline Krivánskej Malej Fatry. Čakáme, vyzbrojení ďalekohľadmi a fotoaparátmi, či budeme mať šťastie a objaví sa medveď. Popritom sa pošepky, s dlhými pauzami, rozprávame.
V čom je podľa vás medveď výnimočná bytosť?
Aj keď sa zaraďuje medzi mäsožravce, 95 % jeho potravy tvoria rastliny. Rozhodujúcu časť roka sa pasie, doslova ako krava. Svoj chrup mäsožravca využíva, len ak nájde uhynuté zviera. Veľmi veľa medveďov počas života nikdy živého tvora neuloví.
Koľkokrát ste sa vo voľnej prírode stretli s medveďom?
Raz som to zrátal a vtedy mi vyšlo, že najmenej tristokrát. Mám na mysli stretnutia na blízko. Nie pozorovania ďalekohľadom z jednej strany doliny na druhú, tých bolo nespočetne. Bývajú dni, keď stretnem aj 5-6 medveďov, ale sú dni ako dnes, keď som pochodil za svojimi fotopascami kadejaké ‚krkaháje‘ a nestretol som žiadneho.
Boli aj dramatické stretnutia?
Mám za sebou za tie roky všeličo. Napríklad na hrebeni, kde som to vcelku očakával, lebo všade bol medvedí trus a mal som silný protivietor, medveď ma cítiť nemohol. Uvidel som ho zrazu na desať metrov ako kráča oproti mne. Bol to ostrý hrebeň, po oboch stranách strminy. Keby som bol mal k dispozícii zo päť sekúnd, tak pre istotu vyleziem na najbližší strom. Ale on mi nedal ani dve sekundy a už bol pri mne. Prešiel tesne okolo mňa, dokonca sa mi vyhol, ako keby som bol peň, bez toho, že by si ma všimol. Bol to dospelý samec. Keď šiel okolo, prekvapilo ma, aký bol vysoký, v kohútiku mal minimálne 130 centimetrov. Až keď bol za mnou a zacítil pach, zľakol sa, minimálne tak ako ja. Dal sa do behu a počas behu sa normálne pokadil. Mne tiež veľa nechýbalo...
Napriek toľkým stretnutiam ste nezažili fyzický útok medveďa? Všetko sa skončilo bez zranenia?
Bez jediného škrabanca. Mal som napríklad jednu ,,spacákovú“ príhodu, vinou vlastnej hlúposti, keď som sa večer uložil priamo na medvedí chodník, plný ich stôp. Pozeral som sa, ako medvede chodia do húštiny na divé slivky, ktoré sú pre ne mimoriadnou maškrtou. Nuž a jeden si to namieril rovno ku mne. Nevidel som ho prichádzať a on si ma tiež nevšimol. Vietor fúkal od neho ku mne, ňuchal slivky, a tak mi skoro stúpil na hlavu. Len som počul zafučanie a keď som sa obzrel, mal som medvediu hlavu pol metra od mojej. V momente som vyskočil a tak, ako som bol v spacom vaku, som ozlomkrky ako nadrozmerná húsenica trielil macovi z cesty. Rovnako utekal on - opačným smerom a bez spacáka. Ale je pravda, že som mal potom tvár trocha doškriabanú – od konárov v húštine, ktorou som skackal...
Ilustračné foto (zdroj: Mikuláš Šliacky)Čiže potvrdzujete, že medveď v prírode sa človeka bojí a snaží sa mu čo najskôr vyhnúť.
Na ilustráciu poviem ďalšiu príhodu, tentoraz s medvedicou. Stopoval som so zákazníkmi vo februári v snehu vlky, mal som pocit, že niekde niečo ulovili. Prišli sme na miesto, kde vlky cúvali po vlastnej stope. Predpokladal som, že uvideli niečo výnimočné a boja sa tam ísť. Zákazníkov som poslal preč, reku tu niečo nie je v poriadku. Urobil som zo desať krokov a zrazu tri metre predo mnou vyskočila medvedica. Kúsok odbehla a po nej v jame pod smrekom – to nebol ani brloh, len jama pod konármi – zostali dve medvieďatá. S jej dovolením som si spravil fotografiu, a keď neprotestovala, tak aj krátke video. Po štvrť minúte mi dala najavo, že stačilo, zahrabala prednými labami... Tak som sa poďakoval a odišiel.
Má vôbec návštevník hôr šancu stretnúť medveďa?
Nestretne ho. A ak ho uvidí na viac ako 50 metrov, nech si to vychutnáva, nech ho pokojne pozoruje. Ak by sa náhodou medveď pustil smerom k nemu, človek by mal na seba upozorniť, otočiť sa a ísť preč. Nebudem cúvať, aby som nespadol. Normálne odchádzam, pozerám sa pod nohy a pozriem sa občas za seba. Je to reč tela, dávam tým najavo, že nemám záujem o stretnutie. Pozor, nezačnem sa najprv baliť, nechám všetko tak, ako je, aj plecniak s fotoaparátom nechám na mieste a odchádzam. Mne sa to osvedčilo vo všetkých prípadoch.
Šiel som minule z vysokotatranskej túry a dolu v pásme lesa ma dobehla skupina turistov. Jedna dievčina mala na plecniaku zvonec. Vyzváňal na celú dolinu ako umieračik. Rozmohlo sa to ako údajný prostriedok na odplašenie medveďov...
(smiech) Mal som takého zvončekového klienta. Po chvíli vycengávania som mu povedal, že buď musí ihneď utekať ďaleko dopredu, alebo zaostať ďaleko vzadu – tak, aby som ho nepočul. Lebo to vycengávanie nevydržím a zraním ho vari horšie ako medveď. Tak nech si vyberie. A vôbec, reku, keď nachádzam medvedí trus, zakaždým je plný takýchto zvoncov...
Médiá na Slovensku s obľubou farbisto opisujú prípady napadnutia človeka medveďom. Je to už ich trvalá bulvárna téma. Ľudia sa v dôsledku toho čoraz viac boja chodiť do lesa, do prírody, všade tam, kde by sa mohol medveď vyskytnúť. Je to oprávnená obava?
