Nevedno, aké pohnútky viedli Jána Havrillu, rešpektovaného lekárnika v Prešove vo vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchii, aby sa v 80. rokoch 19. storočia vybral loďou na riskantnú púť do Ameriky a usadil sa v slovenskej štvrti v meste Bridgeport v štáte Connecticut. Bez znalosti angličtiny sa nemohol uplatniť vo svojej profesii a prvé roky sa len pretĺkal. Ponuku, aby sa v časoch prohibície podieľal na ilegálnej výrobe alkoholu, odmietol. Hoci mal núdzu o peniaze, nechcel porušiť zákon.
Tak stavjame Ameriku, písal Gusti zo slávnej fotografie Čítajte Napriek ťažkým začiatkom sa Ján Havrilla rozhodol, že sa vráti domov a presvedčí rodinu, aby sa usadili v novom svete. V roku 1894 sa na lodi z Hamburgu do New Yorku skutočne ocitla aj Katarína Havrillová so svojou mamou a štyrmi deťmi, medzi ktorými bol aj štvorročný Alois.
Dva doláre každú nedeľu
Životnú dráhu budúcej rozhlasovej hviezdy zachytáva nepublikovaná autobiografia Aloisa Havrillu, ktorú napísala jeho manželka Marion a denníku SME ju láskavo poskytla Univerzita v Marylande.
Alois Havrilla si z detstva veľa nepamätal. Z rozprávania rodičov a starších súrodencov však veľa počul o starom tureckom väzení a kostole na prešovskej ulici, kde sa narodil, o trhoch s voňavou zeleninou a ovocím a stádach koní, ktoré sa preháňali po tatranských poliach.
V Bridgeporte začal Alois navštevovať slovenskú školu. Keď mal sedem rokov, počul ho spievať starý anglický profesor hudby James Baker. „Mal nádherný alt s rozsahom troch oktáv, medzi chlapcami výnimočný," spomínal Baker, ktorý sa chlapca hneď ujal. O rok neskôr už Alois spieval v oratóriu skladateľa Georga Friedricha Handela Mesiáš a účinkoval v kostolnom zbore. Dva doláre, ktoré dostal každú nedeľu, boli pre chlapca v jeho veku veľkou finančnou odmenou.
Alois po rokoch často spomínal, že spočiatku vôbec netušil význam slov, ktoré spieva, ale vstrebával krásu hudby. Vďaka Bakerovi, rodenému Angličanovi, sa Havrilla naučil aj perfektne po anglicky.
