Utekali pred vojnou, prešli Tureckom aj Egejským morom. Videli zomierať blízkych. Na severe Grécka v dedinke Idomeni sa však ich cesta do Nemecka skončila. A tak len čakali v stanoch, v blate, v daždi, v chlade. Pre pätnásťtisíc ľudí znamenala zatvorená hranica koniec nádejí na lepší život.
Takto to v Idomeni vyzeralo ešte na jar. Teraz už na hraniciach Grécka s Macedónskom nevidno, že by sa tu niekedy vôbec nachádzal neoficiálny utečenecký tábor. Stany vyhodili, na pôdu navozili novú zeminu a zasadili kukuricu.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Život bez súkromia
Ľudí previezli. Problém s utečencami sa tým však nevyriešil. Ani zďaleka.
„My friend, my friend,“ opakuje asi šesťročný chlapec, poväčšine jedinú vetu, ktorú sa po anglicky naučili deti utečencov.
Ponúka mi vodu a ťahá ma k sebe do stanu. Predstavuje mi sestru a ukazuje, kde prespávajú. Stan dlhý asi šesť metrov, široký približne tri, v ňom štyri postele s kovovou konštrukciou. V augustových takmer 40-stupňových teplotách neustále otvorený. Musí sa vetrať, inak by sa v ňom v noci nedalo spať. Život bez akéhokoľvek súkromia.
Pre chlapca je to hra, ako celé jeho detstvo. Neuvedomuje si, že už by mal chodiť do školy a budovať si základ nejakého budúceho úspechu.
Pre jeho rodičov je tento stan už niekoľko mesiacov úkrytom pred brutálnou vojnou. Koľko ešte ostanú? Nikto nevie. Nemajú kam ísť, ani kam sa vrátiť.
Tábor v meste Alexandria pri Solúne je jedným zo šesťdesiatky táborov, ktoré v poslednom polroku vznikli po celom Grécku.
V krajine na jar po uzavretí cesty do Nemecka uviazlo asi päťdesiattisíc utečencov, prevažne zo Sýrie.
Definitívu pre nich znamenala dohoda Európskej únie s Tureckom, po ktorej bolo jasné, že európske štáty nepočítajú s tým, že by sa balkánska cesta otvorila.
Turecko súhlasilo, že prijme utečencov, ktorí sa po podpise dohody nelegálne dostali do Grécka. Tých, ktorí boli v krajine už predtým, no nedostali sa ďalej, sa to netýka.
Doma v Sýrii je vojna, Turecko ich hromadne vziať späť nechce, možno niekoľko konkrétnych rodín, no hranice smerom ďalej na Balkán pre nich ostávajú zatvorené.
“Čo robím tu v tábore? Nič. Spím, ležím, jem...
„
Kým sa Európa teší, že zastavila prílev utečencov na kontinent, desaťtisíce ľudí v Grécku zostali a nemajú kam ísť. Na nich sa zabudlo.
Mnohé objekty v Grécku sa tak premenili na utečenecké tábory, medzi nimi i športoviská vybudované na olympiádu v roku 2004. V Alexandrii sú to bývalé kasárne.
Budovy na pokraji rozpadnutia, okolo ktorých Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov postavil svoje stany. Žije v nich 750 ľudí.
Najmä čakať
Samrá má šestnásť rokov. Veľký stan sa mu neušiel alebo oň nepožiadal. Žije v malom dvojmiestnom stane, aký sa na Slovensku bežne používa na stanovačku alebo na festival.
Lámanou angličtinou s pomocou slovníka v mobile opisuje, že je zo Sýrie, na ceste je pol roka, z toho tri mesiace v Alexandrii.
Podobné príbehy sa opakovali už pred rokom, keď do Európy prišlo asi milión utečencov. Tí však boli aspoň na ceste, mali nádej, cieľ.
