Zázračný supermateriál na autá, výskum švábov citovaný po celom svete či terapia, ktorá zbaví cukrovkárov inzulínových injekcií.
Slovenská veda má príbehy veľkých úspechov, ktoré radi spomínajú vedci aj politici. Zaslúžené príklady výnimočnosti však prekrývajú oveľa horšiu skutočnosť, o ktorej sa prestalo rozprávať. Veda na Slovensku živorí a niektoré odbory vedeckého výskumu vlastne nefungujú. Má málo motivovaných ľudí, málo peňazí a najmä málo výsledkov.
Nová štúdia, ktorá skúmala výsledky práce slovenských vedcov, ukázala, že viac ako dvesto oblastí vedy na Slovensku nedosahuje ani priemernú úroveň jedenástich podobných krajín.
Inak povedané, dlhodobo nadpriemernú vedu nerobí Slovensko v ničom.
Výskumníci českého think-tanku Inštitút pre demokraciu a ekonomickú analýzu (IDEA), spoločného pracoviska Univerzity Karlovej a Akadémie vied ČR, zozbierali všetky publikované práce z rozsiahlej databázy vedeckých článkov Web of Science.
Potom porovnali články, ktoré za posledné roky vznikli v dvanástich krajinách – od Rakúska cez Izrael či Estónsko až po Švédsko a Slovensko. Roztriedili ich do viac ako dvesto oblastí a porovnali množstvo publikovaných prác i to, aká časť článkov sa dostala do najlepších časopisov.
Kým Česko malo v porovaní osem nadpriemerne kvalitných a čulých oblastí výskumu – vrátane jadrovej fyziky a analytickej chémie -, zo Slovenska sa do nadpriemeru kvality a množstva nedostal ani jediný vedný odbor.
Blízko k nadpriemeru sa v našej krajine dostal len výskum keramických materiálov.
“Najväčšie vedné odbory, prevažne prírodovedné alebo technické, majú o 60 až 90 percent menej článkov v excelentných časopisoch v porovnaní s priemerom ostatných krajín,” uvádzajú závery štúdie.
Autori v štúdii však zdôrazňujú, že aj keď ich výsledky sú prepočítané na jedného obyvateľa, výskum ignoruje napríklad počet patentov alebo knižné publikácie.
Nemožno ho preto vnímať ako úplný obraz vedy – no možno z neho jednoznačne odčítať trendy.
Zo všetkých porovnávaných krajín investovalo Slovensko – v prepočte na jedného človeka – do vedy takmer najmenej. Menej podporuje svoj vedecký výskum iba Poľsko, ktoré má však približne osemnásobne viac ľudí.
Kým naša krajina dala v roku 2013 (posledný rok, ku ktorému sú dostupné dáta OECD pre všetky krajiny zo štúdie) na jedného človeka necelých 214 eur, Česko minulo na vedu 521 dolárov a Rakúsko 1270 dolárov. Slovensko míňalo menej aj ako väčšina postkomunistických krajín a rádovo menej ako rozvinuté krajiny – a je prakticky jedno, akým spôsobom sa pozeráte na výsledné čísla.
Platí totiž, že kým Slovensko investovalo do vedy 0,83 percenta svojho hrubého domáceho produktu (HDP), Izrael dal na vedu a výskum viac ako 4,2 percenta HDP. Česko sa priblížilo dvom percentám, čo je približne úroveň, ktorú v priemere do vedy investujú rozvinuté krajiny. Fakt, že aj menšie krajiny môžu do vedy investovať pomerne veľa potvrdzuje aj prípad Estónska, ktoré na vedu v roku 2013 dalo 1,7 percenta HDP.
Slovenské ministerstvo školstva tvrdí, že do roku 2020 sa má celkový balík peňazí smerujúcich do výskumu zvýšiť na 1,2 percenta HDP.
Ak však chce štát tento cieľ dosiahnuť, zrejme bude musieť rozbiť svoje rozpočtové prasiatko – alebo, čo bude oveľa ťažšie, zvládnuť po pätnástich rokoch reformu financovania vedy.
V rozvinutejšej časti sveta totiž platí, že veda sa financuje z viacerých zdrojov. V Európskej únii platia viac ako dve tretiny výskumu súkromné firmy, no na Slovensku podľa dát Eurostatu (ešte stále neprimerane optimistických) neprispievajú ani polovicou.
Väčšiu časť peňazí dostávajú slovenskí výskumníci od štátu alebo od univerzít, ktoré tiež zväčša financuje štát.
To spôsobuje celý komplex problémov – pričom jedným z vážnejších je aj otázka (politickej) nezávislosti a autonómie vedeckého výskumu v krajine, kde časť výstupov najmä spoločenských a humanitných vied vzniká na vedomú i nevedomú objednávku štátnej moci.
Ak bude v takomto systéme chcieť vláda dosiahnuť zvýšenie výdavkov na vedu, o ktorom hovorí ministerstvo školstva, bude musieť nájsť v rozpočte oveľa viac peňazí.
Rádovo rozumnejšou cestou by však bola konečne zvládnuta reforma financovania, ktorú politici sľubujú už desaťročia. Mala by dostať do vedy súkromné peniaze.
“Vláda sa hlási k celosvetovému trendu, ktorý uznáva a posilňuje úlohu vedy a techniky ako primárneho zdroja a nástroja zvyšovania konkurencieschopnosti ekonomiky, zlepšovania sociálnej úrovne občanov,” stálo v programovom vyhlásení vlády už v roku 2002.
Vedci počúvajú podobné uistenia viac ako pätnásť rokov, aj keď vždy od iných politikov. Žiadna zo strán, ktoré písali vyhlásenie z roku 2002, už dnes v parlamente nie je.
Ich sľuby však plynulo prebrala každá nasledujúca vládna moc. Zároveň pokračovalo slabé financovanie vedy, ktoré nikdy nepresiahlo jedno percento hrubého domáceho produktu Slovenska. Naša veda tak pokračuje bez peňazí aj bez reformy.
O slovenskej vede iba šírime mýty Čítajte Horizont udalostí
Nové pravidlá fungovania naša veda súrne potrebuje. Nie preto, že by dokázala za pár rokov spraviť zo Slovenska Silicon Valley, ale najmä preto, aby ďalšia oblasť života v krajine neskĺzla do nenapraviteľnej situácie.
Politici (napríklad cez programové vyhlásenia) prestávajú hovoriť o vede ako o spoločenskej sile a čoraz viac spomínajú priemyselný a aplikovaný výskum, ktorý prináša bezprostredné výsledky. Tie sa však v skutočnom svete dostavujú len zriedka – alebo sa skončia tak našsky ako výskum nových vešiakov na bielizeň.
Ak sa však politici stavajú k vede výlučne ako k nástroju ekonomického rastu, budú očakávať výnos za každé investované euro. Keď ho nedostanú, klesne ich ochota investovať ďalšie euro a následne aj šanca, že sa objavia nejaké užitočné slovenské výsledky.
Kam totiž netečú peniaze systémovo, nepotečie ani pozornosť a ochota politikov zlepšovať pokazený systém. Celú špirálu ešte zhoršuje alibizmus časti vedeckej komunity, ktorej nedostatok pozornosti vlastne vyhovuje.
Narastajúci cynizmus k výskumu možno vidieť aj dnes.
Výskumu hrozí, že sa vo vnímaní spoločnosti premení na rovnaký problém ako zdravotníctvo: čiernu dieru ktorá pohltí akékoľvek množstvo peňazí a nevráti žiadne rozumné výsledky.
Vládny Smer si odložil na post štátneho tajomníka pre vedu a výskum ambiciózneho mediálneho poradcu premiéra Erika Tomáša. Po vymenovaní mal ambíciu zlepšiť prácu Európskej vesmírnej agentúry s tvrdením, že “vesmír sa stal pevnou súčasťou dominantného a svetového trhu rovnako ako automobily, mobilné telefóny, internet”. Konkrétne výsledky sa za päť mesiacov, čo vydržal vo funkcii, neukázali. Tento týždeň ho Smer stiahol naspäť k premiérovi na Úrad vlády.
Zdá sa pritom, že komunite vedcov (aspoň navonok) neprekáža, že pozíciu ich hlavného politického zástupcu predstavitelia moci používajú ako odkladisko užitočných figúrok. Výskumu aj preto hrozí, že sa vo vnímaní spoločnosti premení na rovnaký problém ako zdravotníctvo: čiernu dieru, ktorá pohltí akékoľvek množstvo peňazí a nevráti žiadne rozumné výsledky.
Kto ju bude reformovať, ak budú politici vedu považovať za prehraný boj? Takúto stratu si však krajina nemôže dovoliť. Faktom však je, že za súčasný stav nenesú zodpovednosť výlučne len vedci, alebo výlučne politici.
Opraviť ho musia spoločne.
Ako opraviť vedu
Základným problémom vedy sú peniaze a spôsob, akým sa u nás rozdeľujú a míňajú.
Dnes je päť zo šiestich eur, ktoré štát nalieva do vedy, pridelených priamo školám a inštitúciám. Tie ich potom rozdeľujú medzi svojich výskumníkov, často podľa pravidla, ktoré biológ Ladislav Kováč v rozhovore pre Trend opísal ako solidaritu neschopných. Peniaze sa rozdelia bez ohľadu na výsledky a najlepší dostávajú podobne ako podpriemerní.
Napriek slabému a nesystémovému míňaniu sa na Slovensku objavuje aj špičkový výskum, no je skôr výnimkou. Materiálová veda, keramika, časticová fyzika či medicínska etika vyčnievajú kvalitou zo slovenského priemeru, často vďaka snahe jednotlivcov alebo malých tímov, ktoré uspejú napriek systému.
