Poludňajšie slnko pripeká. Na úpätí kopca v sedle Zbojská, obohnanom mäkkým hrebeňom Veporských vrchov, je už od skorého rána čulý ruch. V kolibe sa začína reštauračná prevádzka, tak ako každý deň: varí sa čerstvá baranina, sádžu sa halušky.
Ovce sú dávno na paši. Igor Vlček ich má šesťsto, spásajú okolité lúky a pastviny. V novopostavených dreveniciach v ňom sídli Zbojnícky dvor, salaš s reštauráciou a ubytovaním.
(zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)Haluškáreň by mohla byť
„Bude to desať rokov, čo som salaš Zbojská založil,“ hovorí Igor Vlček. Rodák z neďalekej Pohronskej Polhory začal behať po úradoch už dávno predtým, ako sa na Slovensku začali rozmáhať eurosalaše. Spočiatku to bol iba sen a myšlienka, ktorú nosil v hlave, a tak chodil po Slovensku a staval reštauračné koliby iným – v Leviciach na Margite, v Liptovskej Lužnej, v Hronci či v Mojtine. „Ľudia sa ma všade pýtali, koľko toho máme u nás doma. Mrzelo ma, že práve tam, kde žijem, nie je žiadna poriadna haluškáreň. A mohla by byť.“
Pri stavbách pôvodných dreveníc stál už ako chlapec, vedel, že kedysi ľuďom stačilo dobrej guľatiny, lištu zabiť dreveným kolíkom, napchať machu a slamy, aby zapchali medzery, a boli spokojní, že sa majú kde vyspať. Pri nových stavbách vychádzal zo starých dobrých postupov aj s vylepšeniami, ktoré súčasnosť potrebuje.
Igor Vlček. (zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)Vie robiť, alebo si verí
Pôvodne chcel postaviť salaš pri ceste, no napokon sa na úradoch podarilo preraziť inak: uprostred rozľahlej lúky si vyhliadol polorozpadnutú opustenú pastiersku kolibu. „Bol tu kedysi jeden zo salašov, čo na divoko fungovali, ale kultúra žiadna. Kto sa sem náhodou zatúlal, možno dostal vypiť žinčice, ale inak nič,“ vraví Vlček. “Keď sa mi podarilo so starostom dohodnúť, čiernu stavbu sme zlegalizovali. A dal som ju zamerať.“
