K eď sa Alžbeta Coborová, barónka zo vznešeného rodu v roku 1592 vydávala, nevedela čítať ani písať.
No keďže jej manžel, gróf Juraj Turzo, hlavný župan Oravy, strávil pätnásť rokov vo vojne a národnooslobodzovacom boji Bočkaja, boli skôr bez seba, ako spolu, tak ako veľa iných manželských párov aristokracie.
Ibaže Juraj a Alžbeta boli iní. Nechceli sa jeden druhému odcudziť. Alžbeta preto hneď po svadbe začala študovať a onedlho už vylievala dušu mužovi v ľúbostných listoch. Zachovalo sa ich viac ako tisíc.
Podľa Zsuzsanny Bozaiovej, ktorá korešpondenciu medzi Jurajom Turzom a jeho manželkou skúmala, toto množstvo prezrádza, ako veľmi túžili byť v stálom kontakte. „Ten, kto Ťa miluje ako seba samého“, dopisuje Turzo pod svoj podpis na listoch.
Po slovensky písaný list z roku 1620, Juraj Turzo píše manželke Alžbete Coborovej. (zdroj: MV SR, ŠA Bytča)Príbeh veľkej lásky
Najmä na začiatku ich manželského života, v čase dlhodobého vojenského táborenia na bojiskách, sa stáva, že píše o tom, ako každý večer pred spaním myslí na Alžbetu a často i ráno po zobudení. Pravidelne to vraj vyrieši tým, že sa ihneď pustí do písania.
Pozoruhodné pri týchto listoch je, že aj Alžbete sa často stáva, že myslí na muža ešte pred rannou modlitbou, teda pred Bohom, ba v poradí dôležitosti sa Boh u Alžbety len málokedy otrasie.
Posteľ aj po desiatich rokoch manželstva pripomína Alžbete jej muža. Vyplýva to z jej azda najsmelšieho listu: „Moja milá duša, u nás je už v noci veľmi chladno a ja som od Vás veľmi ďaleko,“ píše Turzovi.
