Najlepšiu chuť majú Bystrické slivky. Aspoň tak ich volali, keď boli deťmi. 81-ročná Rozália Hancková opisuje výnimočnú chuť a vôňu, ktorú si pamätá dodnes.
Vyrastala v Hronských Kľačanoch a Bystrické slivky, bystričky, rástli všade. Boli stredne veľké a lekvár z nich varievali gazdiné v kotloch na dvore niekoľko hodín. Dnes sa im v okolí nedarí, občas ešte rastú na východe Slovenska.
Kedysi chutilo ovocie a zelenina naozaj inak a nejde pritom o spomienkový optimizmus.
„Mala som rada aj hrušky hniličky,“ spomína Hancková. „Boli maličké, tak na jedenkrát do úst, medzi prstami vám ostala len stopka. Sladučké ako med, aj voňali ako med. Potom ste už len vypľúvali jadierka.“
Štrúdľovky aj kožovky
Odrodová pestrosť bola v minulosti oveľa bohatšia, ak ste chceli variť lekvár, najlepší bol naozaj z bystričiek, na sušenie sa využívali jablká s hrubou šupkou nazývané kožovky alebo kožúšky, do štrúdle sa strúhali štrúdľovky. Boli také veľké, že stačilo jedno jablko na celú štrúdľu. Niektoré odrody vydržali v pivnici do júla, iné boli ideálne na pyré alebo muštovanie.
„Oproti súčasnosti bola škála chutí neuveriteľne široká,“ hovorí Andrea Uherková, doktorandka na Technickej univerzite vo Zvolene, ktorá sa špecializuje na staré a krajové odrody ovocných stromov.
„Hrušky mohli byť maslové, korenisté, s príchuťou banánu, malín. Skúste si napríklad nasušiť jablko z obchodu a starú odrodu Boskopské červené, ktorú sušievali naši predkovia. Tá chuť je úplne iná.“
