Mladí ľudia vnímajú spoločnosť kriticky a zvažujú emigráciu

Matej Cíbik: Ako vnímajú súčasnú spoločnosť mladí Rómovia?

Slovensko nie je krajina, ktorá sa často pýta na názor mladých ľudí. V školstve, ale aj v iných oblastiach stále prevláda názor, že mladí majú hlavne počúvať, čo hovoria dospelí. Na názor mládeže sa neprihliada, pretože je príliš neskúsená, nekompetentná, prípadne idealistická.

V niečom podobný postoj majú štátne inštitúcie a verejnosť na Slovensku aj voči Rómom. Rómovia sú predmetom, objektom štátnej politiky. Je úlohou inštitúcií vymyslieť, „ako to s nimi spraviť“. Vezmú sa im dávky, aby mali menej detí; budú prinútení pracovať na aktivačných prácach; budú dostávať odmeny za vzornú školskú dochádzku a dobrý prospech; dostanú potravinové lístky namiesto financií; a tak ďalej. O Rómoch rozhodujú štátne inštitúcie. Ich vlastný názor či nebodaj predstavy o štátnej sociálnej politike sa neberú do úvahy. Politici a úradníci nečakajú, že by táto skupina mohla niečím konštruktívnym prispieť do diskusie o opatreniach, ktoré sa jej bezprostredne týkajú.

Mladí Rómovia sa preto nachádzajú v situácii, ktorú sociológovia nazývajú intersekcionalitou: kombináciou viacerých znevýhodnení. Na ich názor nie je nikto zvedavý, pretože sú mladí – a tiež preto, že sú Rómovia. Práve preto sme sa v Rade mládeže Slovenska rozhodli, že túto situáciu sa aspoň do určitej miery pokúsime napraviť prostredníctvom tzv. Štruktúrovaného dialógu. To je program Európskej komisie a Ministerstva školstva, ktorý slúži na to, aby podporil účasť mladých ľudí na politike a dal ich hlasu reálnu váhu.

V priebehu mája až augusta 2016 sme v spolupráci s občianskymi združeniami Ďakujem – Paľikerav a Divé Maky zorganizovali sériu stretnutí s rómskou mládežou. Pýtali sme sa na ich vnímanie vlastného miesta v spoločnosti a na ich názory na budúcnosť, uplatniteľnosť a rozvíjanie ich potenciálu.

Jednou z prvých vecí, čo sme sa dozvedeli, bol mladými Rómami pozorovaný nárast prejavov rasizmu na verejnosti po parlamentných voľbách 2016. Zdá sa, akoby sa vstupom Kotlebovej ĽSNS do parlamentu rasizmus legitimoval a ľudia, ktorí si ho predtým nechávali pre seba, sa dnes neboja ho hlásať naplno. Mladí Rómovia tieto nálady prirodzene prežívajú veľmi intenzívne, pretože sú im vystavovaní prakticky každodenne.

Problémom však je, že majorita s Rómami často osobne nekomunikuje, takže tieto zmeny nepozoruje. Keď pred dvoma mesiacmi Británia odhlasovala odchod z EÚ, odporcovia imigrantov rovnako cítili spoločenskú podporu a možnosť verejne nadávať napríklad poľským či slovenským prisťahovalcom. V priebehu pár dní stúplo nahlasovanie rasistických či xenofóbnych prejavov o  viac než 50% a začala sa tým zaoberať polícia, politické špičky aj médiá. Bol z toho okamžite veľký spoločenský problém.

To je situácia, ktorá na Slovensku nenastala. Dôvod sme sa opäť dozvedeli od mladých Rómov. Tí totiž nedôverujú štátnym inštitúciám. Kým nahlasovanie trestných činov na polícii môže byť meradlom rasizmu v Británii, na Slovensku neodráža realitu. Naši Rómovia nenahlasujú verejné rasistické osočovanie. Nemajú totiž pocit, že by im štátne orgány mohli alebo mali záujem pomôcť. Policajné štatistiky sú nepoužiteľné.

Okrem predsudkov a diskriminácie sú však problémy mladých Rómov prekvapivo podobné ich rovesníkom z väčšinovej spoločnosti. Najviac ich trápi budúce uplatnenie na trhu práce. Ekonomická situácia na východnom Slovensku je neľahká a oni intenzívne vnímajú, že na zaistenie ich budúcnosti je potrebných viac dobre zacielených investícií a pracovných príležitostí. Mladí Rómovia kriticky vnímajú aj vzdelanie, ktoré dostávajú. Majú pocit, že im chýba prax a konkrétna kvalifikácia. Okrem toho si sú vedomí svojich obmedzených schopností predať sa na trhu práce. Za nedostatočné považujú najmä tzv. mäkké zručnosti – schopnosti komunikovať, prezentovať či argumentovať a s tým súvisiaci nedostatok sebavedomia.

Starosti rómskej mládeže nie sú nijak veľmi vzdialené tým našim. Žijú v rovnakej spoločnosti a vnímajú jej rovnaké problémy. Medzi nimi a zvyškom spoločnosti však existuje bariéra, a to napriek ich snahe zapadnúť. Je preto úlohou nás, a najmä našich inštitúcií, snažiť sa vnímať svet aj z ich perspektívy. A dať im slovo, keď je reč o ich vlastnej budúcnosti.

Zdroj: blog RmS