Českí odborníci na školstvo pred niekoľkými dňami v jednej publicistickej relácii nastolili otázku, či škola je základom života, alebo má byť život základom školy? Čo by ste odpovedali?
„Podľa mňa je základom života neustále učenie sa. Škola sama osebe nemusí byť nevyhnutnosťou. Ak však škola dokáže pripraviť mladých ľudí na to, aby sa dokázali celoživotne učiť, tak vtedy sa môže stať základom ich života. Ale naša škola sa od toho odkláňa.“
V čom?
„Stále bazíruje na veciach, ktoré študenti v reálnom živote nebudú potrebovať, a na druhej strane dostatočne nerozvíja tie, ktoré už dnes v pracovnom aj osobnom živote potrebujú. Hovoria to žiaci a cítia to tak aj mnohí učitelia. V tomto sa škola odkláňa od reality, stáva sa neužitočnou. Rád by som videl, aby sa škola vrátila k tomu, že jej základným poslaním je podporovať učenie sa človeka v interakcii s inými ľuďmi.“
Škola minulosti pripadá dnešným deťom ako sci-fi Čítajte Môže prísť v najbližších rokoch k zmene konzervatívnej podoby školy?
„Myslím si, že skôr či neskôr sa to bude musieť zmeniť, lebo inak škola ako inštitúcia stratí opodstatnenie. Čoraz viac dôležitých a potrebných vecí sa naučíme niekde inde. V zahraničí to už pochopili, v mnohých krajinách sa prinavrátili k tomu, že dôraz kladú na proces učenia, sledujú, ako sa deti učia, čo pri tom pociťujú, ako pracujú s pamäťou, ako vzájomne komunikujú. Keď sa to postaví na tomto základe, tak je šanca, že škola začne viac odzrkadľovať bežný život.“
Kedy sa tak stane?
„Ak to budeme odďaľovať a posúvať, tak sa to nakumuluje a potom to bude pomerne radikály zlom, ktorý nebude príjemný. Oveľa lepšie je nadviazať na prirodzené spôsoby učenia sa a systematicky podporovať ich využívanie v školách.“
Máte na mysli nejakú veľkú reformu, ako ohlasuje minister Plavčan?
„Od myšlienky, že zmeny v školstve a vo vzdelávaní prídu s nejakou veľkou reformou nariadenou zhora, by sme mali už konečne upustiť. Skôr sa treba pozrieť na to, ako môžeme cez malé zmeny pomáhať učiteľom a žiakom pracovať v školách inak, aby mali aj lepšie výsledky.“
Ale ako ich dosiahnu?
„Potrebujeme nastaviť základný rámec tak, aby sa školám uvoľnili ruky a aby mohli malé „reformy“ robiť na svojej úrovni, v triedach, zborovniach a kabinetoch. A aby ich vyhodnocovali a podľa toho, čo sa osvedčilo, napredovali. Dlhé roky sme sa na veci súvisiace so vzdelávaním pozerali len čierno-bielo. Časť učiteľov, ktorá je v menšine, volá po väčšej slobode, väčšia časť učiteľov chce zase jasné pokyny, čo a akým spôsobom majú robiť.“
Ako by teda mala byť v budúcnosti nastavená školská vzdelávacia politika?
„Mala by ísť v ústrety jedným aj druhým. Tí, ktorí chcú slobodu, tým ju dá, a tí, ktorí potrebujú viac podpory a sprevádzania, tak tí to dostanú. Ale nie spôsobom, že všetkým „nariadime“ slobodu, ani nie tak, všetkým dopodrobna nakážeme, čo a ako majú robiť. Pozitívne zmeny prídu postupne len v dôsledne decentralizovanom prostredí s jasnými pravidlami, pomáhajúcou a ruky nezväzujúcou reguláciou.“
Nehovoríme o zmenách už v hodine dvanástej, keď je školstvo na pokraji kolapsu?
