Pozývame vás do školských liet našich prarodičov, keď žiaci prechovávali k učiteľom úctu, keď ich kantori mohli legálne trestať a v nejednej triede vládol prototyp filmového učiteľa Igora Hnízda s jeho výchovnou trstenicou. Keď hlavným zdrojom poznatkov bol učiteľ, ktorý vzbudzoval prirodzený rešpekt a jeho spoločenský status bol významom porovnateľný s farárom.
Autentická podoba vzdelávania spred sto rokov by dnešným školákom, odchovaných na internete a mobiloch, vyrazila dych.
Ani len netušia, že za zlé správanie by mohli kľačať na tvrdom polienku alebo kukurici, že ruky by si umývali vodou zo džbána, že na písanie by potrebovali kalamár s atramentom, ale v triede by ich učiteľ mohol mať nenápadne umiestnené biele smaltované pľuvadlo.
Jeho éra sa skončila okolo roku 1950, takže starí rodičia dnešných školáčikov sa na to ešte môžu rozpamätať. Ale pri dnešných vynachádzavých žiakoch je celkom možné, že by sa pľuvadlo stalo vďačným objektom ich hier.
Rozpútali by napínavú súťaž v pľuvaní slín na diaľku a na terč. Tak ako to kedysi robili ich predkovia. Vyhrávali tí, ktorým chýbali dva predné zuby. Medzierka totiž zvyšuje presnosť zásahu.
Prehupnúť sa do minulosti vzdelávania nám pomohlo Múzeum školstva a pedagogiky v Bratislave, ktoré uchováva zariadenie škôl, učebné pomôcky, učebnice, listinný materiál fotografie či dobové školské filmy. Aj vďaka nemu vám ponúkneme krátky príbeh školskej tašky či vysvedčenia a pohľad do školy minulosti.
Preč so známkami v škole. Deťom do života nič nedajú Čítajte 
Takto sa na území Slovenska učilo a študovalo v minulom storočí. Pri počítadle žiaci z Čadce v 50. rokoch. (zdroj: FOTO ZO ZBIEROK MÚZEA ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY V BRATISLAVE)Školská taška bola spočiatku len hnedá
Do výbavy školákov sa kožená školská taška dostala približne pred 150 rokmi. Ale pozor, tento luxus nevlastnil od polovičky19. storočia každý školák.
Kdeže, školáci na dedine si veľmi dlho vystačili s plátennými taškami, tkanými doma. Meštianske deti, ktoré pochádzali z lepšie situovaných rodín, si knihy dávali do kožených tašiek, ktoré však mali úplne iný tvar ako tie dnešné.
Bol to vlastne kus kože s remienkami, do ktorého sa knihy balili a prichytili sa na zadnej strane kovovými prackami a remienkami. Tie honosnejšie mohli byť zdobené maľovanými alebo razenými ornamentmi.
Klasické školské tašky sa z nich vyvinuli až v dvadsiatom storočí. Najskôr sa vyrábali len v jednej a to v prírodnej hnedej farbe. Mali dva popruhy na chrbát a krátke uško na uchopenie do ruky. Neskôr boli vnútri rozdelené priehradkou, vpredu mali dve typické vrecká a zapínali sa kovovými sponami.
V priebehu 20. storočia sa ich tvar nijako výrazne nemenil. Deti „zajasali“ až v päťdesiatych rokoch, lebo už si mohli vyberať až z dvoch farieb, dievčatá mávali červené, chlapcom prischla pôvodná hnedá. Nové farby a materiály prišli s ústupom kože, ktorú v sedemdesiatych rokoch vystriedala koženka a ďalšie umelé materiály.
Na skupinovú fotografiu žiakov Štátnej ľudovej školy v Polomke (školský rok 1960/61) sa dostala aj sliepka. (zdroj: FOTO ZO ZBIEROK MÚZEA ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY V BRATISLAVE)Bitka trstenicou? Rýchla a účinná
Fyzické tresty v našich školách boli nepísaným pravidlom od nepamäti. Používali sa vraj preto, lebo žiakov bolo treba umravniť. V stredovekých školách sa najviac trestali krádež a klamstvo.
