V posledných rokoch narastá počet ľudí z rómskej menšiny žijúcich na ulici slovenských miest. Vzhľadom na kultúrne zvyky Rómov postarať sa za každých okolností o širokú rodinu je to jav, ktorý poukazuje na prepad vylúčených Rómov do podoby absolútnej chudoby.
Kapacity pomoci a súdržnosť medzi rodinami končia, už ide o holé prežitie.
Bezdomovectvo u Rómov má oveľa nebezpečnejšiu podobu, na ulici sa ocitajú mladé manželské páry s maloletými, celé rodiny s deťmi, s čím sa u majority bez domova spoločnosť stretáva iba výnimočne.
Nina Beňová: Štát sa musí zaoberať politikou sociálneho bývania Čítajte Mestské bývanie končí
“Na Slovensku disponujeme veľmi malým počtom sociálnych bytov, máme ich 1,8% zo všetkých obývaných bytov podľa sčítania z roku 2011. To je zanedbateľné percento. U nás sa všetky verejné nájomné byty, ktoré boli postavené s pomocou nejakého štátneho príspevku považujú zároveň aj za sociálne. Robí to chaos v porovnávaní, v mnohých krajinách EÚ to majú rozčlenené - verejné nájomné byty sú niečo iné ako sociálne byty a riadia sa inými pravidlami ako regulované nájomné a podobne.
„
Pred niekoľkými desiatkami rokov žila mestská populácia Rómov v centrách, v bytoch druhej a tretej kategórie. O nájomný vzťah v starých bytoch bez kúrenia a teplej vody vtedy majoritné obyvateľstvo nemalo záujem. Volili bývanie v družstevných či štátnych bytoch prvej kategórie na sídliskách.
Po nežnej revolúcii sa situácia prudko zmenila a nastal boj o budovy v centrálnych zónach miest, ktoré získali späť svoju majetkovú hodnotu a vlastnícky status. Na lukratívne pozemky sa začali tlačiť aj developerské projekty.
Zo starých a zničených bytov presunuli nájomníkov štátnych, neskôr obecných bytov do stavieb dočasného charakteru na okraj mesta. V Martine takto vznikli kontajnerové Bambusky pri mestskej skládke TKO, v Brezne Rómov z centra presťahovali do dnešného domu hrôzy.
V kontajneroch na Bambuskách už vyrástli tínedžeri. Podľa miestnych Rómov im radnica sľubovala, že je to iba krátkodobé riešenie, no nestalo sa tak. (zdroj: SME - I. D)
Priemyselná ulica v Liptovskom Mikuláši. Hoci sneh ešte nenapadol, o mesiac príde na Liptov zima. (zdroj: SME - I. D)V Liptovskom Mikuláši vystavali zo starých azbestových unimobuniek sídlisko pri cintoríne pre najchudobnejších Rómov z mesta. Tých lepšie situovaných presunuli do osady Hlboké, kde získali pomocou eurofondov a vlastnej práce kvalitnejšie bývanie, dokonca aj komunitné centrum.
Žiaden hoax, iba netaktný návrh sociálno-demokratickej samosprávy Čítajte Košický Luník IX je osobitnou kapitolou, od začiatku pomýlený a nevhodný projekt si počkal desiatky rokov na svoje dnešné finále v podobe búrania bytových domov a mestskej osady Mašličkovo v lese pri sídlisku.
Košické Mašličkovo. Rodiny s deťmi žijú v lese pri Luníku IX, odkiaľ ich vysťahovali. Bytovky boli zvalené. (zdroj: TASR - Milan Kapusta)Čísla z prieskumu
Za roky 2010 až 2013 bolo z nájomných bytov v piatich mestách - Spišská Nová Ves, Poprad, Košice, Banská Bystrica a Rimavská Sobota vysťahovaných 3 139 Rómov. Asi dve tisícky z nich boli z Luníka IX. Náhradné bývanie bolo ponúknuté 926-tim.
Zdroj: Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.
Etnologička Nina Beňová, ktorá sa zaoberá problematikou bezdomovectva uvádza údaje Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity za roky 2010 až 2013. Mesto Košice poskytlo náhradné bývanie približne štvrtine ľudí vysťahovaných z nájomných bytov. Ostatní si postavili prístrešok na predmestí, časť z nich odišla k svojim príbuzným do iných osád a časť z nich skončila vo zvyšných nájomných bytoch na Luníku IX.
"Tam niet inej možnosti. Čiže mesto tým, že vysťahuje ľudí a neponúkne im všetkým adekvátne náhradné bývanie si v podstate len zväčšuje problém. Teraz ho majú s nelegálnymi chatrčami a s preplnenými a vybývanými bytmi, ale do niekoľkých rokov môžu mať všetkých Rómov na uliciach," povedala Beňová v rozhovore pre SME.
Právnická finta na chudobných
V Brezne končí svoju životnú púť bytovka pri hlavnej ceste, ktorú domáci nazývajú dom hrôzy. Kedysi zaujímavá stavba, v ktorej bývali solventní miestni obyvatelia z majority sa premenila po rokoch na hrôzostrašný vizuálny úkaz.
Dom hrôzy v Brezne. (zdroj: SME - Ingrid Ďurinová)Dom je už niekoľko rokov odpojený od vody a kanalizácie, napriek tomu v ňom býva 140 Rómov, ktorí boli ešte donedávna v nájomnom vzťahu, ale pred desiatimi rokmi vlastník byty daroval nájomníkom za niekoľko eur.
O perspektívach bývania sa s nimi samospráva už nechcela baviť. Zodpovednosť za vlastné bývanie prešla na komunitu. Tá si v rámci svojich schopností a nulových finančných možností s bývaním neporadila.
Rómovia z domu hrôzy v tejto situácii prijali ponuku firmy o odkúpenie bytov za hotovosť. Dostali na ruku peniaze, ktoré im zalepili oči. Dvetisíc eur za byt, ale začali zároveň platiť nájomné stovku mesačne. Po roku a pol, keď sa zrejme firme investované peniaze v podobe nájmu vrátili, končia. Zostanú na ulici, dom sa ide prebudovať.
Mladé obete
Ďalšia sociálna skupina potenciálnych bezdomovcov sa tvorí z mladých ľudí, ktorí vyrástli v detských domovoch, v pestúnskych rodinách, absolvovali špeciálnu základnú školu.
Väzby s biologickou rodinou stratili, zvyčajne sa nemajú kam vrátiť. Spoločnosť o týchto ľudí nemá záujem, a tak sa túlajú a hľadajú príležitosť, ako sa uživiť na ulici.
Rizikoví sú absolventi špeciálnych škôl, ktorí už v pätnástich zostávajú doma v prostredí, ktoré im nemá čo ponúknuť okrem strechy nad hlavou. Rodičia majú zvyčajne podobné vzdelanie, mnohí sú už negramotní. Zabudli písať aj čítať. Šestnásťroční chlapci majú ruky plné mozoľov od kopáčskej práce načierno, ktorú im príbuzní najčastejšie zoženú. Dievčatá sú vlastnou rodinou nútené do viacnásobného materstva, hoci to už ony samotné nechcú.
Mladé rodiny sa túlajú v komunite, putujú po mestách na Slovensku, občas vycestujú do zahraničia, aby sa zase vrátili. Stávajú sa obeťami kriminálneho prostredia, obchodovania s ľuďmi či otrokmi gangov. Vracajú sa domov, ale realita na Slovensku ich do tohto kolotoča vrhá znova.
Príbeh mladých tulákov: Strach pred sociálkou
September 2016. V Liptovskom Mikuláši žobre na ulici mladý rómsky manželský pár s dvojročným chlapčekom. Ona nemá viac ako devätnásť, on je o niekoľko rokov starší. Ľudia im dajú drobné, za ne kúpia malému rožky a banán. Pri lepšom zisku zo žobrania vydá aj na pampersky a na jedlo pre rodičov. Na otázku, kde spia, odpovedajú, že na prázdnych stavbách. Celý svoj majetok vozia v kočíku, majú v ňom jednu teplú deku. Umývajú sa na železničnej stanici. Udržiavajú sa v čistote, hovoria, že sú na ulici iba sedem dní. Z domu ich podľa ich slov vyhodil agresívny svokor, ktorý pije.
Mladá rodina sa obrátila o pomoc na rodinu, učiteľov, susedov, urobila si prieskum o možnostiach krízového bývania v regióne a o cenách podnájmov. Bývanie v krízovom stredisku v okresnom nechcú prijať, tam zoberú iba matku s dieťaťom. Muž musí ísť po svojom, čo je pre nich zatiaľ neprijateľné.
"My sa ľúbime, chceme byť spolu," hovoria obaja držiac sa za ruky. Vedia, že ich hľadá polícia, a tak sa stále presúvajú. Boja sa sociálnych inštitúcií, ktoré by im dieťa okamžite odobrali.
Ako tento príbeh asi dopadne? Z chlapčeka sa stane "štátne dieťa" a zo zaľúbencov bezdomovci. Asi aj preto, že náš sociálny systém nerobí sociálnu prevenciu a nezaoberá sa rodinou ako celkom a jej udržaním, ale iba ochranou maloletých odobratím dieťaťa z ohrozujúcich sociálnych podmienok.
-id-
