ŽIBRITOV. Na kamenné dlaždice vidieckeho dvora pribúdajú stoličky, v chladnom nedeľnom slnku postupne formujú kruh. „Pán docent, máme si priniesť aj denníky?“ pýta sa dvadsiatnička v teplákovej súprave. Súhlasná odpoveď posiela viacerých späť do izieb.
Kým si opäť sadnú, odovzdávajú zošity do rúk špeciálneho terapeuta Tibora Romana, ktorý je zodpovedným zástupcom resocializačného centra Filius Paul. Každý denník je iný, rovnako ako ich majitelia.
Kruh sa v uplynulom týždni rozrástol, a preto ešte pred rozprávaním o pocitoch klienti predstavujú aj seba a svoju závislosť. Z pätnástich detí, ktoré sa rozhodnutím mali presunúť z centra Čistý deň, zatiaľ prišlo iba jedno, tvrdí, že sa tu zatiaľ cíti lepšie.
Kolektív je aj tu zmiešaný, rozmanitý je nielen vekom a pôvodom, ale aj vzdelaním. Závislosť skolila nezrelých stredoškolákov, manuálne pracujúcich aj titulovaných. Najmladší klient práve oslávil pätnásť rokov, najstarší sa blížia šesťdesiatke. Mená klientov sme v reportáži zmenili, aby sme ochránili ich súkromie.
Stratil prácu snov
Tomáš prišiel minulý pondelok, hovorí o sebe ako „medveďovitom type alkoholika“. Nechodieval do krčmy. Rád osamote sedával na balkóne a v daždivom počasí si vychutnával pohárik a pofajčieval.
Pôžitok po rozvode prerástol do závislosti a stál ho lukratívne miesto v laboratóriu s dobrým platom. „Bol som sám sebe pánom, keď som mal veci hotové, celý deň som si mohol čítať.“ Veci sa zmenili, keď v práci nafúkal. Vyhodili ho a začal fyzicky i psychicky chradnúť. Zmeniť sa chce kvôli svojej maloletej dcére.
