Niektorých oblieva pot a vystrašene čakajú, kým zaznie ich meno. Iní si na poslednú chvíľu opakujú texty, bratislavské intonácie sa miešajú s tými oravskými, no len dovtedy, kým ich vyzvú na javisko, aby zabrnkali na vycibrený sluch porotcov.
Nik ešte v roku 1954 nevie, čo má od prvého ročníka Hviezdoslavovho Kubína očakávať.
Medzi mládežou, ktorá sa predsa len odvážila ísť s kožou na trh a predviesť svoj recitátorský talent, sedí aj dvadsaťročný Oldo Hlaváček, čerstvý študent Vysokej školy múzických umení. Sotva tuší, že domov odíde s nálepkou „prvý na prvom Kubíne“.
Keď na neho konečne príde rad, vyjde na javisko, ukloní sa a nemyslí na nič iné, len aby jeho text letel aspoň tak rýchlo, ako Čičikovov trojzáprah v úryvku, ktorý si od Gogoľa vybral.
Porota je ohúrená, povereník, čo vtedy riadil školstvo, mu podáva ruku, odovzdáva diplom aj svoju novú koženú aktovku, je dojatý.
„Asi cítil, že okrem diplomu by som si mal odniesť zo súťaže ešte niečo. Dodnes ju mám doma, nepoužívanú, odloženú starostlivo v skrini,“ spomína s úsmevom Hlaváček. Kto nezažil, nepochopí ako je recitátorovi, keď vystúpi na opustený ostrov, ktorému sa hovorí javisko. Pokojne sa mohlo stať, že by naň nevyšiel ani on. V jeho prípade zamiešala karty obyčajná perina.
Herci začínali na Kubíne
Soňa Müllerová na 26. ročníku HK. (zdroj: Oravské múzeum )Hlaváček síce recitoval odjakživa, prednášal na oslavách a literatúru miloval, no ďalšou jeho vášňou boli mapy. Hodiny dokázal tráviť zakresľovaním bodiek a čiar, z ktorých sa mu pod rukami rodili mestá, rieky či cesty. Keď nastal čas rozhodnúť sa, kam sa v živote pohne ďalej, podal si prihlášku na kartografiu v Prahe aj na herectvo v Bratislave.
„Z Prahy mi oznámili, že som prijatý a môžem nastúpiť, ale keďže internátne zariadenie nemá kompletné vybavenie, musím si doniesť perinu. No ja som si povedal, že do Prahy veru perinu nosiť nebudem,“ spomína na rázne rozhodnutie, ktoré malo na svedomí, akým smerom nakoniec viedli jeho budúce kroky.
O Hlaváčkovej výhre sa medzi ľuďmi hovorilo aj napriek tomu, že recitátorská súťaž nebola v tom čase vyhľadávanou témou pre novinárov.
Postupne však jej sláva narastala do takých rozmerov, že pre školy aj mladých bolo cťou dostať sa na celoslovenské kolo a pýšiť sa titulom víťaz Hviezdoslavovho Kubína. Po Hlaváčkovi sa tejto pocty ušlo ešte mnohým odvážlivcom, ktorých mená dnes pozná každý - Štefan Oľha, Ľubo Roman, Emília Vášáryová, Július Satinský, Milan Lasica, Soňa Valentová, Jozef Bednárik, Peter Rúfus či Soňa Müllerová.
Bola to sloboda
Dnes má prehliadka už šesťdesiatdva rokov. Za ten čas stihla nabrať na súťažných kategóriách, no v istom období akoby záujem detí a mládeže začal upadať.
„Deti na základných školách recitujú stále, tam sa to drží vďaka školskému systému. Ale na stredných školách už nie je taký masový záujem ako kedysi. Na druhej strane však tí, ktorí sa prednesu venujú, tak robia preto, že naozaj chcú, takže kvalita neklesá,” hovorí Jaroslava Čajková z organizátorského Národného osvetového centra, ktorá sa o prehliadku stará už tridsať rokov.
