BRATISLAVA „Pán premiér nie je schopný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg. Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť dokáže spolupracovať len s ľuďmi, ktorí sú mu nejakým spôsobom zaviazaní.“
Týmto parlamentným prejavom z marca 1994 sa vtedajší prezident Michal Kováč prvýkrát verejne vzoprel premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. Ako kritik spôsobu jeho vládnutia sa Kováč stal na dlhé roky jediným ústavným činiteľom na Slovensku, ktorý vystupoval proti Mečiarovi.
Pre výrok, že za únosom jeho syna stojí bývalý šéf SIS Ivan Lexa, sa s ním Lexa sporil dvadsať rokov. Tvrdil, že to zasiahlo do jeho osobnostných práv a v roku 1996 na neho podal žalobu. Súd najprv rozhodol v prospech Lexu a Kováč sa mu mal ospravedlniť, Najvyšší súd však neskôr rozsudok zrušil a vec sa zasa vrátila na okresný súd.
Ich dvadsaťročný súdny spor sa skončil v júni tohto roka, keď Lexa žalobu stiahol. Argumentoval exprezidentovým vekom a zdravotným stavom. Kováč mal Parkinsonovu chorobu.
Kričali, že ide o policajnú akciu a aby vystúpil z auta (svedectvo o únose Kováča ml.) Čítajte Rozhádal ich Lexa
Kováč bol vyštudovaný ekonóm a do Nežnej revolúcie pracoval v bankovníctve. Po páde komunizmu bol členom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a neskôr sa stal jej predsedom. Bol členom Komunistickej strany, no v čistkách po augustovej okupácii 1968 ho zo strany vylúčili.
V rokoch 1989 až 1991 bol ministrom financií, cien a miezd. Do prezidentského úradu nastúpil v marci 1993 potom, čo ho zvolil do funkcie vtedajší parlament.
Ako spoluzakladateľ HZDS po zvolení do funkcie vyhlásil, že ho proti Mečiarovi nikto nedostane. Po roku sa však jeho praktikám vzoprel a stal sa jeho najtvrdším kritikom.
Ich konflikt naštartovala Mečiarova požiadavka, aby vymenoval za ministra privatizácie práve Lexu.
"Zdôvodňoval to tým, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje,“ vysvetľoval Kováč v parlamente.
Lexu odmietol vymenovať, lebo mu nedôveroval. Mečiar si nakoniec ponechal riadenie ministerstva privatizácie pod sebou a z Lexu urobil štátneho tajomníka.
Niekoľko dní po prezidentovom prejave Národná rada odvolala Mečiara z funkcie predsedu vlády a rozhodla o konaní predčasných volieb na jeseň 1994. V nich HZDS opätovne vyhralo.
Matúš Burčík: Fegyveres nerobil zo seba hrdinu Čítajte Nepriateľ koalície
Necelý rok a pol od prezidentovho prejavu v parlamente, v auguste 1995 maskovaní muži zavliekli jeho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska. Za únosom bola podľa spísanej obžaloby SIS. Vtedy jej šéfoval Lexa.
V pamätiach z roku 2010 Kováč spomína na rozhovor s vtedajším predsedom parlamentu Ivanom Gašparovičom, ktorý ho pozval k sebe domov. „Myslíš, že za únosom je Ivan Lexa? Ja by som to tak na sto percent netvrdil. Možno je to tak na 90 percent,“ povedal mu Gašparovič.
Tretia Mečiarova koaličná vláda mu v parlamente vyslovila v roku 1995 „nedôveru“, hoci v ústave takýto inštitút nie je.
Napriek početným snahám vlády zbaviť sa Kováča, vydržal vo funkcii až do roku 1998. Po jeho odchode Mečiar dočasne viedol prezidentský úrad a prešli na neho aj viaceré prezidentské právomoci. V tom čase prijal amnestie, ktoré bránia vo vyšetrení zavlečenia Michala Kováča mladšieho.
Krátko pred koncom Kováčovho funkčného obdobia boli na streche domu oproti prezidentskému palácu nainštalované veľké hodiny, ktoré ukazovali, koľko dní mu ešte zostáva vo funkcii. Hodiny boli pripisované podnikateľovi Fedorovi Flašíkovi, ktorý robil pre Mečiara volebné kampane.
Pre vzťah Mečiarovej vlády k vtedajšiemu prezidentovi upozorňovali európske inštitúcie na nedodržiavanie demokracie na Slovensku.
