Autor: Jaroslav Valent / Historická Revue
D ňa 22. septembra 1984 do malého severofrancúzskeho mestečka Verdun zavítala významná návšteva.
Za veľkého sprievodu politikov, novinárov a záujmu verejnosti sem prišli francúzsky prezident Francois Mitterrand a nemecký kancelár Helmut Kohl, aby si nad hrobmi niekoľkých stoviek tisícov padlých Francúzov a Nemcov podali ruky.
Verdun sa tak stal symbolickým miestom historického zmierenia a odpustenia, ktoré sú dodnes základom európskej integrácie, no v roku 1916 to bolo miesto s výskytom dovtedy nebývalej miery deštrukcie. Bola to scéna akoby z iného sveta, obraz, ktorý preživší vojaci opisovali surovo a výstižne – „mlynček na mäso“.
Nemecké operačné možnosti v roku 1916
Príbeh verdunského pekla sa začal odvíjať v strategických plánoch nemeckého vrchného velenia ešte v decembri 1915. V tom čase vojna pokračovala už druhý rok a po úvodných pokusoch o bleskové rozhodnutie nemecký postup na západe uviazol v patovej situácii, ktorú stelesňovala zákopová vojna.
“Vojna sa posunula do svojej modernej vyhladzovacej podoby, keď do hry vstupoval celkový hospodársky a morálny potenciál bojujúcej strany.
„
Celý uplynulý rok sa však niesol v znamení víťazstiev predovšetkým na východnom fronte, kde nemecké a rakúsko-uhorské armády vytlačili ruské jednotky z Haliče a nakoniec i celého územia dnešného Poľska a spôsobili nepriateľovi ohromujúce straty (dva a pol milióna padlých, ranených alebo zajatých ruských vojakov).
Po zapojení sa Bulharska do vojny v októbri 1915 sa Rakúsko-Uhorsku podarilo obsadiť aj Srbsko, a frontová línia sa tak posunula ďaleko na juh k mestu Solún. Fiaskom na Gallipoli sa skončil aj britský pokus o prielom na Balkáne a o ovládnutie strategických úžin.
Náčelník generálneho štábu nemeckých síl Erich von Falkenhayn napriek tomu nepovažoval vojnu na dvoch frontoch za dlhodobo udržateľnú.
Už čoskoro sa totiž Nemecká ríša mohla dostať pod silný tlak. Británia zbrojila a na jeseň 1915 rozbehla rozsiahlu náborovú kampaň, ktorá mala za cieľ doplniť jednotky Britského expedičného zboru, zdecimovaného predovšetkým v bojoch o Ypres. Navyše, Falkenhayn nevidel zmysel v pokračovaní útočnej vojny na východe.
Hoci Rusko po bitke pri Gorliciach na jar 1915 bolo ochromené a nikto neočakával, že dokáže vyvinúť masívnejšiu ofenzívnu akciu, predsa len dĺžka a náročnosť východného frontu, ktorý sa koncom roka 1915 rozkladal na viac než tisíckilometrovom úseku od Rigy až po úpätie Karpát, absorbovali obrovské množstvo materiálnych a ľudských zdrojov tak Nemecka, ako aj Rakúsko-Uhorska.
Ak by sa nemecký útočný potenciál rozvíjal ďalej smerom na východ, ocitol by sa v podstatne väčšom priestore, logistická podpora a zásobovanie vojsk by postupne viazali všetky domáce sily.
Vznikla preto otázka, kam až siahajú ruské zdroje, kam siaha obranyschopná ruská krajina a na akom bojisku je vlastne možné prinútiť Rusko ku kapitulácii.
Falkenhayn preto nadobudol presvedčenie, že vojnu Nemecko nemôže rozhodnúť na východe, ale na západe úderom na najslabší článok spojeneckej koalície, za ktorý považoval vojnou vyčerpané Francúzsko.
Malo sa tak stať čím skôr.
Verdun. (zdroj: WIKIMEDIA/CC)Púšťanie žilou
Voľba padla na Verdun, malé francúzske mestečko, obklopené prstencom pevností a pevnostných systémov, ktoré tvorili prvý bod v súvislom páse opevnení Verdun – Toul – Épinal – Belfort, tiahnucom sa na juh až k francúzsko-švajčiarskej hranici.
V pôvodných francúzskych strategických plánoch práve táto pevnostná línia mala ochrániť krajinu pred nemeckým útokom, ktorý smeroval z oblastí Alsaska a Lotrinska, a po roku 1914 svoju funkciu aj reálne plnila. Verdun pritom tvoril strategický výbežok do nemeckých línii, keďže práve územia na západ od neho sa stali tým úsekom frontu, kde sa sústreďovali všetky veľké nemecké ofenzívne akcie.
Tvoril tak pomyselný pánt medzi statickým a pohyblivým ramenom západného frontu.
Nebola náhoda, že Falkenhayn si vybral práve toto exponované miesto.
