BRATISLAVA. "Pán premiér nie je schopný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg. Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť dokáže spolupracovať len s ľuďmi, ktorí sú mu nejakým spôsobom zaviazaní."
Táto veta zaznela v pamätnej prezidentskej správe o stave republiky 9. marca 1994. Dovtedy relatívne nevýrazný prezident Michal Kováč, ktorého do úradu nominovalo práve vládne HZDS, sa tvrdo pustil do svojho niekdajšieho straníckeho šéfa Vladimíra Mečiara.
Ich vzájomný spor písal veľkú časť slovenskej politickej histórie 90. rokov. Mečiar do vysokej politiky priviedol mnoho ľudí, no len málo z nich sa jeho stále autokratickejšiemu štýlu riadenia napokon vzoprelo. Kováč, ktorý v stredu 5. októbra zomrel vo veku 86 rokov, bol jedným z nich.
A práve preto sa stal na dlhé roky Mečiarovym najväčším politickým nepriateľom.
Prvýkrát Kováč neposlúchol Mečiara už krátko po inaugurácii, v marci 1994 odmietol návrh na odvolanie Milana Kňažka z postu ministra zahraničných vecí a podpredsedu vlády. Neskôr mu však vyhovel.
Otvorený konflikt naplno naštartovala až Mečiarova požiadavka z novembra 1993, aby prezident vymenoval za ministra privatizácie Ivana Lexu.
"Zdôvodňoval to tým, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje,“ vysvetľoval Kováč v správe o stave republiky po tom, čo Mečiarov návrh odmietol.
Lexa podľa neho nespĺňal predpoklady na túto funkciu a nedôveroval mu. Napriek snahám Mečiara vyštvať ho z prezidentského úradu vydržal vo funkcii celých päť rokov.
Novinár a publicista Marián Leško ho označil za dôveryhodného korunného svedka mečiarovskej éry. "Kováč túto rolu nehľadal a ani sa o ňu neusiloval. Jednoducho si ho našla," napísal v roku 2011, keď Kováč vydal knihu Pamäti.
Zomrel prvý slovenský prezident Michal Kováč Čítajte 
Z Vladimíra Mečiara a Michala Kováča sa stali najväčší politickí nepriatelia. (zdroj: ARCHÍV SME)Komunisti ho vylúčili a degradovali
Kováč pochádzal z malej východoslovenskej obce Ľubiša neďaleko Humenného. Študoval ekonómiu a v bankovníctve pôsobil až do Nežnej revolúcie.
Ako osemnásťročný vstúpil do komunistickej strany. "Moc patrila komunistom a ak som chcel niečo ovplyvniť, tak sa to dalo len zvnútra," povedal pred niekoľkými rokmi pre Plus 7 dní.
Kariéru začal v Štátnej banke československej, neskôr prednášal v bankovej škole na Kube a získal pozíciu námestníka Živnostenskej banky v Londýne.
Po augustovej okupácii Československa v roku 1968 ho z Londýna odvolali a o dva roky neskôr ho preložili do Štátnej banky ako radového úradníka. Vylúčili ho aj z komunistickej strany, pretože, ako sám povedal, bol "za reformy".
Neskončil však ako mnohí iní, ktorých po auguste '68 vyhodili zo strany. Stále pôsobil v bankovníctve, externe prednášal na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a na úväzok pracoval ako vedeckovýskumný pracovník.
Po revolúcii sa stal členom VPN, kde sa začal odvíjať aj ich spoločný príbeh s Vladimírom Mečiarom.
Vo vláde vzájomného porozumenia bol ministrom financií, cien a miezd, jeho neskorší stranícky šéf ministrom vnútra. V júni 1990 Kováča ako kandidáta VPN zvolili za poslanca Federálneho zhromaždenia do Snemovne ľudu. Funkciu vykonával až do konca roku 1992, keď zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika.
Prijatie predsedov politických strán u prezidenta. Michal Kováč si podáva ruku s predsedom SNS Jánom Slotom, vpravo od neho stojí Jozef Migaš z SDĽ. (zdroj: ARCHÍV SME)
Vláda Kováčovi pripravuje štátny pohreb Čítajte Druhý, no prijateľný aj pre opozíciu
V HZDS považovali Kováča skôr za odborníka a ekonóma. Autoritatívny Mečiar však chcel nominovať na prezidentský post niekoho nevýrazného, kto by ho nemohol zatieniť alebo sa postaviť proti nemu.
Keď neprešiel jeho prvý kandidát Roman Kováč, ponúkol parlamentu druhého Kováča. Práve on si získal aj hlasy časti vtedajšej opozície a v marci 1993 nastúpil do prezidentského úradu. Vtedy povedal, že proti Mečiarovi ho nikto nedostane.
Neplatilo to však dlho. Už po polroku od inaugurácie sa proti Mečiarovi naplno postavil, keď odmietol vymenovať premiérovho dôverného spolupracovníka Ivana Lexu za ministra privatizácie.
"Voľbu prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali," vyhlásil Mečiar v decembri 1993 na mítingu HZDS.
Vladimír Mečiar spolu s Michalom Kováčom si pripíjajú v Prezidentskom paláci. (zdroj: ARCHÍV SME)Útoky sa množili
Reakcia Michala Kováča bola rázna. Kritiku začal už v novoročnom prejave na prvé výročie vzniku Slovenskej republiky. Pokračoval 9. marca v parlamente.
"Mám však vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote," skonštatoval Kováč.
Hoci Mečiara na demisiu nevyzval, už o dva dni Národná rada vyslovila vláde nedôveru. V predčasných parlamentných voľbách na jeseň 1994 HZDS opätovne vyhralo.
Mečiar brojil proti Kováčovi už na predvolebných mítingoch. V lete vo Zvolene povedal, že po voľbách budú iniciovať, aby vyšetrovacia komisia preverila, či prezident neporušil vo svojom marcovom vystúpení v parlamente ústavu.
V Martine zasa prezidentské sídlo Grassalkovichov palác premenoval na Grázel-Kováčov.
Po opätovnom získaní vládnej moci krátil každý rok rozpočet kancelárii prezidenta a Kováčovi vzal všetky právomoci, ktoré nemal zaručené v ústave.
V máji 1995 koalícia zložená z HZDS, SNS a zo Združenia robotníkov Slovenska vyslovila prezidentovi "nedôveru", hoci v ústave takýto inštitút neexistuje.
Hodiny, ktoré umiestnil pred prezidentský palác Fedor Flašík, ukazovali počet dní do konca mandátu. (zdroj: Archív SME)Únos prezidentovho syna
V máji 1995 dostal Mečiar list Ivana Lexu, ktorého napokon dosadil na čelo Slovenskej informačnej služby. Lexa v ňom navrhol riešenie vnútropolitickej situácie, ktoré predpokladalo vyvinutie tlaku na Kováča s cieľom dosiahnuť jeho odstúpenie.
Posledný augustový deň maskovaní muži prepadli prezidentovho syna Michala Kováča ml., násilím ho opili a zviazaného v kufri auta ho zavliekli do Rakúska. Za únosom bola podľa spísanej obžaloby práve Lexova SIS.
V pamätiach z roku 2010 Kováč spomína na rozhovor s vtedajším predsedom parlamentu Ivanom Gašparovičom, ktorý ho pozval k sebe domov. "Myslíš, že za únosom je Ivan Lexa? Ja by som to tak na sto percent netvrdil. Možno je to tak na 90 percent," povedal mu Gašparovič.
Pre vzťah Mečiarovej vlády k vtedajšiemu prezidentovi upozorňovali európske inštitúcie na nedodržiavanie demokracie na Slovensku.
Na sklonku funkčného obdobia sa na budove pred prezidentským palácom objavili veľké digitálne hodiny, ktoré odrátavali dni do skončenia mandátu. Nechal ich nainštalovať Fedor Flašík, ktorý pre HZDS v tom čase robil kampane.
Odpočítavanie skončili 2. marca 1998. Keďže parlament stále ovládaný Mečiarom dovtedy nového prezidenta nezvolil, niektoré jeho kompetencie prebral premiér. Jedným z prvých rozhodnutí boli amnestie, ktoré zabránili vyšetriť a potrestať únoscov prezidentovho syna.
Pre výrok, že za únosom jeho syna stojí bývalý šéf SIS Ivan Lexa, sa s ním Lexa sporil dvadsať rokov a spor trval až do 5. októbra, keď Kováč zomrel.
Mal Parkinsonovu chorobu a posledné roky sa neukazoval na verejnosti často. Naposledy ho bolo vidieť v septembri minulého roka na oslave jeho 85. narodenín.
Michal Kováč so synom v Rakúsku po jeho zavlečení. (zdroj: ARCHÍV SME)
Beata
Balogová
