Jeden sa dvakrát nervovo zrútil, keď naozaj uvidel Ameriku, druhý nikdy nebol v Taliansku, hoci do nej zasadil svoj najslávnejší príbeh lásky. Tretí si reportážnu cestu jednoducho vymyslel a štvrtý mal toľko odvahy, že vyhlásil prístup „nikdy som tam nebol, ale vyzerá to takto“ za nový štýl.
Tvorivé metódy niektorých umelcov sú ako geniálny podvod. Raz to vyjde, raz na konci plieska bič.
Ani na krok z Anglicka
William Shakespeare (1564-1616) je dodnes považovaný za najslávnejšieho anglického spisovateľa a dramatika. (zdroj: Wikipedia)Aspoň 650-krát použil William Shakespeare vo svojich dielach slovo „svet“. V reálnom živote sa však ako veľký cestovateľ nejavil. Lepšie povedané, nepoznal nič okrem Anglicka.
Väčšina z jeho príbehov sa síce odohrávala na kráľovskom ostrove, no tie najznámejšie sú situované do o niečo slnečnejšieho podnebia Talianska.
Ako to, že atmosféra mnohých scén, ktoré sa odohrávajú v talianskych uliciach, je taká živá a pôsobí tak presvedčivo, hoci Shakespeare nikdy nevytrčil päty z domu?
Shakespeare sa narodil sa v Stratforde nad Avonou, väčšinu svojho života strávil v Londýne a niektorí historici tvrdia, že sa maximálne dostal na sever Anglicka ako učiteľ.
Ak by sme teda preniesli jeho životné kroky na mapu, zrejme by sme sa pohybovali po takmer rovnakej ceste, ktorá je dnes diaľnicou medzi Londýnom a Birminghamom. Ani o krok ďalej. No isté je to, že jeho srdce bolo rozdelené medzi dve vcelku odlišné krajiny – Anglicko a Taliansko.
Nechcel riskovať hnev panstva
Aj maliari si vymýšľali
Francúzsky maliar Henri Rousseau, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov takzvaného naivného umenia, sa preslávil svojimi obrazmi džunglí, hoci nikdy v živote neopustil Francúzsko, aby zelený prales videl aj na vlastné oči.
Inšpiroval sa iba ilustráciami z detských kníh a návštevami v botanickej záhrade v Paríži, čo-to z tropickej klímy pochytil aj z rozprávania francúzskych vojakov o expedícii v Mexiku.
Dokonca o sebe tvrdil, že vynašiel nový typ krajinkárskeho portrétu - najskôr nakreslil čarovný kus prírody či mesta a potom do popredia domaľoval postavu.
Mestá v Lombardii podľa všetkého ostali preňho iba názvami, ktoré sa nikdy nespojili so skutočne zažitou atmosférou. Nemal vtedy k dispozícii ani mapy od Googlu, aby sa mohol ulicami poprechádzať aspoň vo virtuálnej realite.
No fascinácia touto krajinou bola aj napriek tomu konštantným podtónom jeho diel. Od ohrdnutých ulíc Verony cez rímske vražedné intrigy okolo Julia Ceasara až po Othellov osud v uliciach Benátok. Taliansko bolo v jeho dielach také zásadné, až sa stalo postavou samo osebe.
Taliansky historik, spisovateľ a architekt Francesco da Mosto sa domnieva, že to tak bolo preto, aby Shakespeare mohol rozoberať aj citlivé politické témy bez toho, aby by riskoval neľúbosť anglických panovníkov. „Navyše, mnohé zo Shakespearových nápadov pochádzajú z talianskych príbehov nazývaných novely,” dodáva da Mosto.
Ani ostatní historici si jeho znalosť histórie a topografie Talianska nevedia vysvetliť inak - sčítanosť a dobré talianske kontakty, to je všetko, čo o svete potreboval vedieť, aby ho poznal celý svet.
Uveril, že je bratom náčelníka Apačov
Za to, ako si pre zmenu Európania predstavujú amerických Indiánov a divoké prérie, zasa môže bezpodmienečne Karl May.
