Masúd Akil je kurdský novinár zo Sýrie, ktorého v decembri 2014 uniesli džihádisti. Nebol sám, odviezli ho s kolegom kameramanom Farhadom. Zo zajatia Islamského štátu (IS) bol prepustený po deviatich mesiacoch.
Dovtedy som bola presvedčená, že každý, koho unesú, musí sa raz ocitnúť v oranžovej kombinéze na ich PR videách. Ale tento novinár to prežil.
Okamžite som si s ním začala písať. Lenže Masúd o svojom osude príliš hovoriť nechcel. Farhad zostal totiž v zajatí a on ho nemienil žiadnym spôsobom ohroziť.
Obrat prišiel v čase, keď sa dozvedel, že kolegu popravili. Vtedy sa rozhodol ísť so svojím príbehom von.
Dohodli sme si rozhovor v irackom Kurdistane v meste Arbíl, kam Masúd utiekol z rodnej Sýrie. Kým sme sa však stretli, napísal mi: „Prepáč, som na ceste do Európy.“
Skoro sa utopil na mori a stratil sa v lese medzi Srbskom a Bulharskom, takže na to, že ho budem môcť navštíviť v Nemecku, som si ešte nejaký čas musela počkať.
Sám s mamou

Navigácia ma vedie do centra mesta, do bočnej ulice, uprostred ktorej stojí sivý obytný dom s balkónmi. Pri vchode ma zastavujú dvaja muži z ochranky.
Vysvetľujem, že hľadám Masúda a ukazujem im fotografiu. Ochotne mi oznámia číslo izby a na nič sa nepýtajú. Nechcú odo mňa ani preukaz totožnosti. Nič. Cestou na piate poschodie na mňa z dverí vykúkajú čierne kučeravé deti. Ťukám na dvere 27.
Otvára Masúd v nových okuliaroch a spoza neho vykukuje jeho mamička, ktorá s ním cestu do Európy podstúpila. Radosť z darov je veľká. Masúd akurát nevie, kam uskladní celú basu piva, ktoré som mu priviezla.
Ich obydlím je totiž malá izba – ako na študentskom internáte – štyrikrát tri metre. Zmestia sa sem dve postele, malý stôl a malá kuchynka s dvojplatničkou. Malý sprchovací kút, záchod a jedna skriňa.
Tá však tiež zíva prázdnotou. Pár kúskov oblečenia a batoh. A trúbka s balónikom. Masúd ju hrdo ukazuje a trúbi. „Toto som si kúpil v jednoeurovom obchode,“ predvádza sa. Zo Sýrie si nemohli priviezť vôbec nič.

Vždy sa rozplače
Mamička kľačí na zemi a pripravuje obed – zavíja mäso a ryžu do listov viniča, robí tradičné kurdské jedlo japrag. Nikde inde tu nie je miesto. Kým sa jedlo dovarí, dozvedám sa, že v tejto utečeneckej ubytovni žije 140 ľudí, predovšetkým Afgancov, Eritrejčanov, Iráncov či Nigérijčanov. Veľa Sýrčanov tu nie je. Ani Masúd sa s nimi nepriatelí.
„Neverím ľuďom, ktorí prichádzajú z vojnových zón. A už vôbec nie tým, ktorí prichádzajú z územia pod kontrolou Islamského štátu. Európa by mala byť striktnejšia k ľuďom, ktorí prichádzajú z týchto oblastí. Možno nie je fér pozerať sa na všetkých rovnakým spôsobom,“ zapochybuje.
Mne sa rozhodol Masúd veriť. Chodím ako novinárka do vojnových oblastí na severe Sýrie, do sýrskeho Kurdistanu, kde s IS bojujú kurdské milície YPG a YPJ. S Masúdom máme veľa spoločných známych, a tak som prešla jeho „previerkou“.
Mamička prináša hrniec japragov. Nesmiem uraziť, a tak do seba tlačím hromadu zelených šišiek. Po obede vypijeme zopár čajov a ideme s Masúdom von. O svojom príbehu nechce hovoriť pred matkou. „Vždy ju to rozplače,“ hovorí.

Nepravý moslim
Jedna z prvých vecí, ktorá ma zaujíma, je to, či je Masúd moslim. Už to, že chcel, aby som mu priviezla české pivo, dáva tušiť, že to uňho s náboženstvom nebude také horúce. „Považujem sa za ateistu. Celá naša rodina. Bol som tak vychovaný a som rád,“ netají.
Papierovo je však moslim, rovnako ako väčšina Kurdov, pretože počas režimu Hafíza Asada (otec Bašára Asada) prebiehala v krajine násilná arabizácia. Vzápätí bola identita Kurdov násilne potlačovaná aj Bašárom. To, čo jeho otec začal, syn zdarne dokončil.
Kurdčina bola zakázaná v školách, zákaz sa vzťahoval aj na kurdskú hudbu či literatúru. Tisíce kurdských aktivistov skončili vo väzení, na mučidlách alebo zmizli bez stopy.
Skutočnosť, že je Masúd teraz v Nemecku, má korene už v roku 2011, teda v čase, keď v Sýrii vypukli demonštrácie proti Asadovi.
„V tom čase som študoval anglickú literatúru v Aleppe. Bohužiaľ, štúdium som musel ukončiť. Univerzitu začali bombardovať a študentov zatýkali pre účasti na demonštráciách. Proti Asadovi som demonštroval aj ja, pretože nás Kurdov vždy utláčal, státisíce Kurdov nemali ani občianstvo,“ hovorí.
Vrátil sa do rodného Kámišlí a začal si hľadať prácu. Tú nakoniec našiel a stal sa reportérom kurdskej televíznej stanice Rudawa, ktorá sídli v irackom Kurdistane. Hľadala novinárov, ktorí by pokrývali udalosti v Sýrii.
Bod zlomu
Osudný deň nastal 15. decembra roku 2014. „Išli sme na schôdzku so šéfom z televízie al-Džazíra. Cesta už bola oslobodená od IS, tak sme sa nebáli. Zrazu sa proti nám objavilo auto bojovníkov IS. Zajali nás a odviezli poľnou cestou na svoje územie. Skúšali sme tvrdiť, že sme ropní pracovníci, ale potom videli naše kamery a pochopili, že sme novinári.