Autor: Ivan Kamenec / Historická Revue
J ozef Tiso patrí medzi najdiskutovanejšie aj najkontroverznejšie osobnosti slovenských dejín.
Asi ani jeden slovenský politik – azda okrem M. R. Štefánika – nepriťahoval na seba takú pozornosť. Zo strany historikov, publicistov i širokej verejnosti.
Hodnotenia tejto postavy sa však diametrálne rozchádzajú: dakedy sa zdá, že Tisovu osobnosť už nevieme vnímať bez emócií, lebo je posunutá buď na piedestál priam božskej nedotknuteľnosti, alebo je démonizovaná a uvrhnutá do ničoty a zabudnutia.
Jozef Tiso však vstúpil do aktívneho politického života ako 31-ročný kňaz, bezprostredne po vytvorení česko-slovenského štátu v roku 1918. Bol v pozícii tzv. Novoslováka, lebo nemal za sebou žiadne aktivity v slovenskom národnom hnutí.
“Jozef Tiso však vstúpil do aktívneho politického života ako 31-ročný kňaz.
„
Vďaka svojmu rozhľadu, nesporným organizačným schopnostiam, publikačnej i rečníckej pohotovosti však rýchlo stúpal po funkcionárskom rebríčku v štruktúrach Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorej hlavným cieľom bolo dosiahnutie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky.
Pri vnútorných sporoch v strane stál vždy lojálne po boku Andreja Hlinku a postupne sa vypracoval na post jedného z najvážnejších kandidátov na prevzatie vodcovskej funkcie po starnúcom predsedovi.
V roku 1925 sa prvýkrát stal ľudáckym poslancom československého parlamentu a v tejto funkcii zotrval až do roku 1938, lebo do poslaneckého kresla sa dostal aj po ďalších dvoch voľbách. Na parlamentnej pôde vystupoval často a veľmi aktívne.
Bol jedným z hlavných tlmočníkov oficiálnych postojov ľudovej strany, resp. jej zásadných programových dokumentov.
Pri ich koncipovaní zohrával vždy dôležitú, niekedy i hlavnú úlohu. Vďaka svojmu talentu pre politický kompromis bol aj najpohotovejším „kontaktomanom“ pri vyjednávaní ľudákov s inými politickými subjektmi, resp. osobnosťami na Slovensku i v Prahe.
Dejiny sú plné paradoxov. Jedným z nich bola aj skutočnosť, že keď na jeseň 1938 dosiahla HSĽS svoj hlavný politický cieľ – autonómiu Slovenska, začala pre Jozefa Tisu najdramatickejšia a v konečnom dôsledku ľudsky i politicky tragická etapa jeho mnohostranného verejného, kňazského i osobného života.
Sedemročná činnosť tohto ambiciózneho politika v rokoch 1938 – 1945 sa nakoniec totiž stala hlavným kritériom hodnotenia celej, jeho viac ako štvrťstoročnej politickej aktivity.
Návšteva u Hitlera
V októbri roku 1938 sa Tiso zrazu ocitol na najvyšších postoch slovenskej a zvlášť ľudácko-straníckej politiky. V zložitej, neprehľadnej a stále komplikovanejšej situácii v domácom a hlavne zahraničnom vývoji sa nedokázal (a zďaleka nielen on sám!) orientovať.
Nebol na riešenie jej každodenných problémov pripravený, ani ako čelný politik, ani ako kňaz a človek.
Už vtedy bol donútený začať hľadať a uplatňovať východiská v metódach tzv. politiky menšieho zla. Bola to však cesta vedúca do slepej uličky, resp. k zlu väčšiemu.
