Michal Kováč nebol spočiatku hrdina, ale vizionár. Najhoršie na tom bol, keď videl fotografie svojho zbitého syna, tvrdí Ján Havlát, ktorý v kauze zastupoval Kováča mladšieho. Dodnes ľutuje, že poukázal na chybu v prvej Mečiarovej amnestii.
Ako sa vás dotkla správa o smrti Michala Kováča?
„Je to smutné, prežil som s ním časť jeho života a veľmi som si ho vážil.“
Ako ste ho vnímali ako človeka?
„Asi očakávate, že ho budem vykresľovať ako hrdinu a bojovníka, ale nebolo to celkom tak. Poznal som ho od jari 1995, keď denník Slovenská republika priniesol článok o medzinárodnom zatykači, ktorý mal byť vydaný na jeho syna. Mňa poverili jeho zastupovaním, keďže hovorím po nemecky.
V tom čase bol úplne normálny chlap, prezident tejto krajiny. Paradoxne, Kováč sa stal hrdinom následkom tohto únosu. Na neho by som vzťahoval frázu, že každou fackou sme silnejší. U neho to platilo dokonale. Jeho vnútorná sila bola ohromná, nikto ho nezlomil.“
V bežnej krajine by bol všedným prezidentom. Ale nie na Slovensku Čítajte Nešlo len o únos. Ako Kováč dokázal čeliť všetkým Mečiarovým útokom?
„Raz ma zavolal k sebe do kancelárie a ukázal mi článok v denníku Slovenská republika. Písalo sa v ňom, že prezident má bankové konto v Rakúsku. On ho tam pritom nikdy nemal. Hneď sme urobili všetky právne kroky a oni to za tri dni dementovali, lebo si uvedomili, že tu už prestrelili. Tie ataky vtedy boli nenormálne.
Trúfal by si nejaký novinár dnes napísať na prezidenta či bežného politika, že má niekde konto bez akéhokoľvek krytia? Ale čím viac mu hádzali polená pod nohy, tým viac sa bránil. Vtedy sa stával hrdinom. Všetci štátni zamestnanci sa mu vyhýbali, nikto sa s ním nechcel stretávať. V zahraničí bol oveľa viac uznávaný ako na Slovensku.“
